Fontainebleu a čo môj konečne opravený Android zachytil

krása zo včerajška dnes inde

vždy ma fascinovalo, ako si pri tej drzosti tieto zvery nachovajú tú farbu

Mia

Fontainebleu, zlomok

Gotliebe a Mia, dva poklady

áno, dnes je 3. decembra

mmmm....

Žijem. To asi preto zanedbávam tento blog.  Niežeby  sa to navzájom vylučovalo, ale... Človek zrastá so svojim prostredím.  V tomto meste sú tri kategórie ľudí. Turisti (obzerajúci sa všade naokolo), prisťahovalci(únava a nesmartfón) a rodení (znudený výraz a obrovský šál). Pýtam sa, čo by zostalo z Paríža, keby zostali len domáci. (Faraón v Egypte asi rozmýšľal podobne).

Raňajky s Marokáncom , obed s Brazílčankou a večera so Senegalčankou.  Raz darmo, travelling broadens the mind. Fascinujú ma tie odlišnosti. Chuť nezastaviť sa a zároveň potreba dohnať spánok. A niekedy len tam sedieť  v kine na Champs- Elysées a pozerať Jamesa Bonda v skvelej spoločnosti. A zabudnúť na čas (čož má vážne následky, hlavne keď posledné metro je cez týždeň o 00:30).

Vídam zaujímavých ľudí. Niektorých osobitých častejšie a pravidelnejšie.  Aj keď mi to tu všetci „prorokovali“, nikdy som si nemyslela, že to bude takto :D :D

Myslím na priepastné rozdiely. Ale nie príliž. Nenaháňam sa za každú cenu, aby som toho dnes urobila čo najviac.  Otupujem voči maličkostiam, ktoré mi tak bili do očí prvé dni.  Menej posudzujem.  Učím sa neplánovať. Áno, vrátim sa. Teda chcem sa. Ale čo je zatiaľ, to porúčam do Vyššej moci.

Dýcham. Plnými dúškami. Až z toho chytám kašeľ. Rýchlo sa to lieči, motivácia je veľká.

Ináč, prešla som hranicou 20tky. Už som veľká. Oslávili sme čarovne. Japonská resto s perfektným sushi a jazzovým koncertom. Telefonujem tam, že chcem zarezervovať stôl pre 14 osôb. Zarážam sa, keď si uvedomím to číslo. A to som si volala len „úzky okruh priateľov“. Mám neuveriteľné šťastie.  Neskorý večer patrí  latinskej štvrti.  Čaro. 

Volajú mi naši, dostávam veľa teplých slov a príležitostnú báseň.  V škole Karoline iniciatívne spustí  hepy bŕzdey. Je to milé. 

Piatkové doobedie strávim prípravou a vyzdvihnutím špeciálneho daru. Pod Ajfelovkou sa mám stretnúť so Stehlíkovým ocom, posiela mi po ňom (áno, prišiel si pozrieť Paríž) v orientálnej taške veľký kúsok seba. A to najcharakteristickejšie, čo nás spája a čo máme radi (ručne šúlané a vifonky, mmmmm).

Bek tú Peris

Milujem toto mesto, nachádzam v ňom neskutočne veľa.  Naposledy som sa zmienila o svojej dileme. Myslím, že som našla odpoveď. Vrátim sa. Začnem študovať prekladateľstvo francúzštiny a portugalčiny, angličtinu si doplnkovo spravím na nejakom jazykovom inštitúte. A potom cez Erazmus sa snáď vrátim. Keď to tak bude mať byť. (pri poslednej vete som si uvedomila, aká som hrdá, že hovorím tak dobre slovensky :D)

Totiž. Ja som opitá týmto mestom, týmto novým životom, možnosťami. Ďaleko od tých starých nemeniacich sa problémov.  Mám tu priateľov (cvičím tri jazyky s native speakermi naraz), poistenie, minibývanie (2x3 metre štvorcové s umývadlom a poschodovou posteľou), stravu a zopár eur. Žijem v (takmer) centre mesta snov, beriem kurzy francúzštiny na jednom z najprestížnejších inštitútov. Starám sa o dve vnúčence Markíza a Markízy de V., keď sa ochladilo, dostala som prvý darček na narodeniny- zimnú bundu :D .

A predsa. Viem, že jedného dňa to skončí. Je to istým spôsobom motivujúce. Ženie ma to, aby som nasala čo najviac. Aby som,  keď sa vrátim na to naše drahé malé postkomunistické Slovensko, mala originálnu skúsenosť, ktorá bude užitočná.  Ostať tu by bolo ľahké, ale prečo by som potom prežila svojich prvých  19 rokov na Slovensku?  Sú ľudia, ktorí ma budú preto považovať  za blázna. Myslím že im sčasti rozumiem. Paradoxne sa však v cudzine učím národniarstvu. Aj keď mi je z mnohých vecí „doma“  zle (korupcia, malomeštiactvo, politika, predsudky , nevkus...), máme si navzájom čo ponúknuť, rodná zem a ja.  Chcem sa vrátiť a dať to, čo som tu dostala; či už v profesnej, kultúrnej  alebo duchovnej rovine.  Lebo... Keby som tu ostala,  nasávala by som ďalej, až by som bola homogénna s prostredím.  Ale čo ďalej? (v najlepšom prípade) Skvelá výška a džob, kultúra a vymoženosti veľkomesta. A čo ďalej? A čo ďalej? A čo ďalej?  Možno intuitívne tuším, že by som veľa zmeškala. Vidím to na tých Američankách okolo 26tky, čo tu majú skvelú prácu a veľký byt, ale.... hmmmmm.

A tak nasávam. V každej oblasti. To, čo mám.  Nič netrvá večne (ani na Slovensku).  Spomínam si na ten otrepaný vtip: že keď sa chcete vyhnúť koncu sveta v 2012, príďte na Slovensko, sme 40 rokov pozadu.

Dni sú krátke. O piatej je šero. Je (bola) nedeľa.

Dnes budík zvonil 7:30. Na 8:30 som mala byť u teoreticky v divadle Bobino ( Hillsong to prenajíma na nedeľné „zhromaždenia“) kvôli porade tímu. Samozrejme, polovica meškala (tu majú nejaké iné časové pásmo). Som rada, že som časť Welcome tímu, baví ma nadväzovať kontakty s ľuďmi, čo prichádzajú prvý raz s výrazom  „?“ na tvári. Mám rada naše skupinové obedy. Dnes sme boli v  „Turnesole“, bistro oproti (všetky bistrá, café a palacinkárne na Montparnasse majú také svoje čaro). Ale také ozajstné bistro. Žiadny McDonald. Peňaženka mi našepkáva, že bude rozumnejšie dať si najobyčajnejší senvič. Poslúcham, nie som jediná. Spoznávam Brazílčanku Nataliu, jej entuziazmus; že mi bude dávať seriózne hodiny portugalčiny ma príjemne šokuje. Potrebujem to.  Mám nabudúce doniesť  svoje  materiály.  Býva vo Versailles.  Dolieha na mňa únava.  Stmieva sa a ja vystupujem neplánovane z metra v polovici cesty. Mám reflexívno- turistickú chuť prejsť sa po Champs Elysées. Cítim závan tej predvianočnej nálady, nepáči sa mi to. U Uja Vuittona  výklad ešte nezmenili, Lancel však stavil na megaakožeľadové kocky darčekovo previazané a na nich tie ich kabelky (nerozumiem tomuto štýlu umenia).Hneď čo skončí Hallowen, už sú Vianoce. Nervózne auta s diplomatickou značkou a žobráci bez nôh. Za 15 minút som u seba, v papučiach. Zisťujem, že všetko nafotené proste nemôžem zavesiť, nezbalila som si  USB kábel z tej mojej kompaktnej mašiny. Píšem a plánujem zajtrajšok. Na stole leží práca do školy. Každý pondelok ráno do pol jedenástej je v Sturbuckse  espresso zadarmo. Myslím, že to s Hermine využijeme.  Konečne si vybavujem lietačku na metro. 

Baví ma uťahovať si z ľudí. Keď hádajú môj vek a ja im poviem, že mám dve deti- 6 ročné dievčatko a 4 ročného chlapca, niektorí mi to zožerú aj s navijakom. 

Eleonóra odišla na 5 dní so žiakmi do Osvienčimu. Špeciálnym „ Vlakom Spomienky“, plným parížskych gymnazistov . Nechala mi  tu plnú chladničku a dve deti. Dúfam, že ubudne len z chladničky. 

už to tak býva

Sú chvíle ktoré v živote nazývame všeobecne „idylkami“. Poznáme idylky gýčové, idylky prekvapivé a určite aj množstvo iných.  Sedím zase „ u Boba“, tentoraz niet detí na stráženie(sú zapísané do centra voľného času, haha !) Popíjam si svoj čaj a do očí mi svieti odraz slnka z oceána. Príliv, odvážni surfisti sa hádžu do vĺn, omotávam si šál tesnejšie okolo krku. Počúvam celý album viva la vida. Pôvodný plán prekladať články z portugalčiny sa „zrušil“, sľubovaná free wifi vonku nefunguje.  Myseľ mi okupuje narastajúci otáznik zvaný „budúcnosť“. Viem presne, čo chcem robiť, viem presne, čo chcem študovať takto o rok. Problémom je však geografia... Totiž. Mne sa tu páči. A na Sorbone mám už zopár známych. Bolo by to drahá a náročná a geniálna vstupenka do veľmi sľubnej profesnej budúcnosti.  Mojím plánom bol „obyčajný Komenský“ v BA, čož by mi umožňovalo  návrat do zabehnutého života v mojom drahom Novom Meste, ten však neponúka program, ktorý chcem. A stráviť vysokú analýzou francúzskych komixov  (áno aj taký predmet je vrámci štúdia cudzieho jazyka a jeho kúltury) by bolo možno pohodlné, ale odvykla som si brať najflákacnejšie možnosti.  Alternatívou by bolo Brno, ktoré za niečo aj stojí, avšak simuntánne prekladať do češtiny si veru netrúfam. A konečne, „môj program“ mi ponúkajú v Bystrici, ktorá je síce pekná, ale pekne ďaleko a pekne malá na to, aby som si našla prácu korešpondujúcu so školou. Váham a mám na to právo do 21. Decembra, kedy je pre mňa jediný deň možný na pridanie prihlášky.  Váham.

Zase prší. Schyzofrenické počasie. Vychladnutý čaj. O desať minút budem o5 škúliť, lebo som si nevzala slnečné okuliare.  Mám rada svoj obyčajný život au-pairky v cudzom svete. Vtipné. Eléonorin brat Charles  si zobral Annu, ktorej otec je ešte pôvodom zo starej českej rodiny,počas vojny ich vyhnali, ako väčšinu zámožných šľachtických rodov v tej dobe. ( nasledoval život v Kanade a Francúzsku). No a Charles sa pustil do češtiny cez lekcie z DVDčiek.  Pri stole nás ohuruje základnými frázami (aj prízvuk mu ide celkom dobre, nato, že mnohé naše hlásky sú pre nich nevysloviteľné). Mám zaujímavú pozíciu.  Teší ma, keď ráno počujem „Dobla ráno“.  Pasujem sa s rozdielom vo výslovnosti  medzi „vin“ a „vent“ a stále to nejde.

Ustrice a pino (niečo ako sladký koňak).žiadna škola, len hodiny kopania do lopty Hallo KItty so šesťročným mladým mužom a s stúpajúci oceán.  pohoda.  Aj keď nie dokonalá, „niečo“ tomu chýba, netrápim sa však preto. V piatok znovu nájdem moju malú izbu, USB kábel, aby som mohla fotky aj uploadovať, linku metra č. 2 a sociálny život. Tájming.

Zbieram sa späť do tepla,  nechce sa mi. Surferi sa už zbalili, zostáva nadšený otec  a syn v pršiplášťoch s udicami. Aj Chris Martin sa medzičasom odmlčal.

Neviem, či mám čašníkovi vo VANSoch a šiltovke tikať, či vykať. Keď tu sedávam s rodinou a deckami, tiká mi, je to zvláštne. Platím. Nabudúce snáď aj s tringeltom. A prihlášky si dám. Aj „u mňa“ aj „u nás“.

Objavujem nekonečný príbeh á lá susedia a nemocnica v ružovej záhrade vo fr. verzii. Vysielajú to v ča,kedy by som mala kúpať malých. Eleonora vraví, že ona ich okúpe, nech radšej spravím radosť Starému otcovi a pozerám s ním  spomínané "plus belle la vie". Nie je to moja šálka kávy, sťahujem posledné Woodyho filmy, ale aj tak.

oceán, pláž, okuliare a zimná bunda

Už je to raz tak, sú veci ktoré sa neopakujú a sú veci, ktoré sa opakujú tak zaujímavým spôsobom, že by to jedného nikdy nenapadlo. Back to Greece. (pol roka som žila v Grécku, Paralia Katerini- raj turistov, ale v zime tam skapal krab). Vybavujú sa mi chvíle, ako som po škole chodila písať lísty na pláž, alebo ako bolo na streche našej "bytovky" teplejšie, než vnútri, ako som z kuchyne videla Olymp a z izby stredozemné more. Teraz sa pre zmenu, po štyroch rokoch, snažím racionálne vysvetliť 6 ročnej Olympe, prečo sa v Atlantiku koncom októbra nemôže kúpať, aj keď veľmi chce. Dnes obedujeme " chez Bob", (http://www.facebook.com/pages/Chez-Bob/346464025113), slnko z posledných síl praží práve do mojej tváre, sčasti si to ešte užívam, totiž v dome sa pokazilo kúrenie. Zachrániť nás prišli dve výnimočné a tak zaujímavé osoby, že stojí za to venovať im pár riadkov. Pán Laurent Fin a jeho syn pán Fin sú miestni vodári. Toto bude ťažké, ale stojí to za to. Predstavte si Asterixa(ten menší z dvojice A&O). Teraz klasické zobrazenie Santa Klausa. Máte? Spojte tieto dva obrazy dokopy, a posaďte ho do tohoto auta (na ktoré mimochodom oficiálne nepotrebujete, ani vodičák.)

. S obrovským rámusom, blížiac sa k nám, skoro prešiel Eleonóre po prstoch a talent parkovať zdedil po Mr. Beanovi. Jeho syn má o 20 rokov menej, o 20 kíl viacej a nemá sivé megafúzy, ale dlhú koziu briadku. Sú neopísateľní. Makajú celý deň, misia úspešná, idúc uspať malú, spozorujem tú radosť z vykovanej práce a Hinekena na stole. Sú čarovní. Tak veľmi som chcela zvečniť našu podobizeň, premohla ma hanba, čitateľovi musí stačiť môj popis. Neskutočne sa ešte bavím na tomto :


Zatváram rolety v detských izbách a uvedomujem si  ako mám rada túto rutinnú činnosť, zvuk starého nazeleno natretého dreva a hrdzavého mechanizmu.
Včera sme odskočili do Talmont-sur- Gironde (http://www.talmont-sur-gironde.fr/decouvrir-le-village/), mám rada tento región. Dedinka síce už pochopila, že turizmus je zlatá baňa, aj tak však však v ten deň jedni z mála, ktorí prišli. Pre cudzincov je to ďaleko. Som mimo Paríža ani nie týždeň a dostávam mnohé sms a správy, že kde som, či dneska večer dojdem na "skupinku" do Starbucksu pri Opere, ako sa mám...Je príjemné vidieť, že niekto ma už v tom veľkom meste postráda.

Talmont sur Gironde, typické rybárske búdky so spúšťacími sieťami

s5

Veľké „prepáčte“ potenciálnym čitateľom týchto končín.  Po takmer dvoch mesiacoch takmer non-stop života stráveného v novej domovine prichádza čas „prázdnin“, teda dva týždne v St. Palais.  Po nekonečných hodinách v TGV som znovuobjavila sladko zatuchlé prázdninové sídlo mojej rodiny(áno, dovoľujem si ju tak nazvať). Keď niekde prežijete úplne prvý mesiac svojho nového života tisíce kilometrov od rodnej hrudy, s veľkým nadšením a kostrbatou francúzštinou, tak na také miesta sa nezabúda. Prešiel nejaký ten čas a ja opäť otváram tento blog. Uvedomujem si svoju malosť a zmenu. Neviem, kde začať. Asi nadviazaním na posledný post.

St. Denis je veru štvrť pozoruhodná. Síce keď som sa tam istý piatok večer idúc na žúrku k vedúcemu mojej skupinky prakticky stratila,  nebolo mi všetko jedno, ale hovorím si „len určite nevyťahuj ten turistický plán, tvár sa, že si tunajšia“. Smejem sa, lebo nie som tunajšia a je tu stále čo objavovať, len akosi prechádzam do módu „veľkomestského dedinčana“, ktorý sa uspokojí s tým, že pozná svoje okolie.

Chodím do školy. Trikrát do týždňa na tri hodiny. V spoločnosti ďalších 7 au-pairiek brúsim svoju gramatiku. Suplujúci profesor Dany je típek, aký mnohých uchváti a mnohých otrávi. Keď si nevie spomenúť na moje meno, som “Ninja de Slovaquie“. Okolo mňa sedia tri nemecké „ninje“, dve talianske, jedna americká a jedna austrálska. Je to fajnová škola, čo vám poviem, reprezentujem tie naše končiny a chválim tých, čo zabodujú, poznajúc Bratislavu.  Akosi sa tam ale neviem... Múzeum so spolužiačkami, alebo  žúrka s Hillsong mládežou? Hádajte. 

Ozaj, čo sa týka tej kultúry s hlbokým vreckom, je to geniálne. „Kiosky mladých“ sú v Paríži 4, stačí prísť, vybrať si z ponúkaných divadiel, one- man shows alebo koncetrov, dva lístky na dve podujatia vo vrecku, stačí im moje meno.  Videla som SCOOP, komédiu v divadle Tristana Bérnarda a rozhodne je to len začiatok. Odškrtávam zo zoznamu múzeí: moderné umenie, judaizmus, impresionizmus... Nemôžem sa však zbaviť pocitu, že nerozumne využívam čas.  Paríž je vyčerpávajúci, jeden víkend na vidieku ma o tom presvedčil. Výnimočne som bola požiadaná stráviť s rodinou víkend v Bréchamps, spiacej dedinke hodinu cesty od Paríža. Viete si predstaviť ten šok, vidieť cestu bez jedného auta, vidieť v noci hviezdy a na ulici nestretnúť ani živej duše? Nezvyk, ale mimoriadne osviežujúce, ako Taizé, čož je ale iný odstavec.

Na veľkomesto som si zvykla pomerne rýchlo, milujem tie možnosti, ktoré ponúka. Metro každé dve minúty, široká škála všetkého, aj čoho nechceš(mení sa môj pohľad na to množstvo žobrákov, učím sa neignorovať a deliť sa o olovrant). Opúšťajúc Slovensko som si však hovorila, že keď už tam budem, rada by som niekedy na konci pobytu rada navštívila Taizé, miesto známe svojim paradoxným pokojom. Netušila som však, že tam strávim uplynulý víkend a v takejto partii. Najnovšie som si, prosímpekne, vyskúšala rolu „pedagogického dozoru“(och, ako strašne to v slovenčine znie).  Partia gymplákov z Lycée Charles Péguy sa tam vracia každoročne a mamine kamarátky pracujúce na tej škole mi navrhli, či nechcem ísť na víkend s nimi. Až na to, že v utorok som behala v krátkom tričku a tam bol v sobotu 1 °C to bol skvelý čas, v mnohom poučný.  Narazíš na zaujímavých ľudí aj bláznov, rozšíria sa ti obzory a scvrkne sa ti žalúdok. S maturantom Saladínom konštatujeme, že je to dobrá skúsenosť. Na, nech sa páči http://www.taize.fr/

Ináč si uvedomujem, aké skvelé veci mám v ceste, len ich nevidím, lebo buď decká hnevajú, alebo dochádzajú lístky na metro, alebo som hladná a zas si varím ravioli, alebo sa proste práve v tej chvíli cítim osamelo. Som taká rada, že som tu.

Dnešok bol zaujímavý. Z Gare de Montparnasse nám šiel TGV o tretej popoludní, ale s dvoma deťmi a troma kuframi jeden nikdy nevie, tak sme vyrazili z domu tak, že sme nakoniec strávili hodinu v čakárni, diametrálne odlišnej od tých našich, nehovoriac o veľkosti. Pod logom „štátnych železníc“ by som čakala hocičo, len nie klavír s nápisom „zahrajte si “. Niektoakosteward mi ponúka na požičanie dennú tlač. Venujem pozornosť tmavému mládencovi, ktorý rozozvučal tú zázračnú čiernu skriňu. Drzé holuby hľadajúce miesto na život(na hodinách, pod strechou, všade je tá ihloidná ochrana proti holubom).  Sranda,  spoznávam melódiu  http://www.youtube.com/watch?v=Dyo4tNwNIvQ&feature=related a zrak mi mimovoľne padá na tie kabínky s nápisom PHOTOMATON J s Eleonórou sa na seba pozrieme, myslíme na to isté. Obe unavené, dnešok bol ťažký, ešte nikdy som ju nevidela tak na decká kričať. Už je dobre, zaspávajú jej v náručí.  V hlave sa mi rekapituluje posledný mesiac.  Slováci sa ma pýtajú, akí sú Francúzi. Francúzi sa ma pýtajú, čo si o nich myslia Slováci. Klišé „šarmantní ale neverní“  ich vždy pobaví. Neodvážim sa potvrdiť či vyvrátiť. Záleží. Včera večer napríklad ma jedna vec prekvapila. Merajúc unavená zvyčajnú cestu z metra domou, prechádzam okolo reštaurácie s morskými plodmi. „Šéfkuchár “ tam pred očami všetkých hostí a prakticky aj okoloidúcich pripravuje tie slané potvory. Párkrát ma pozdravil ale ja som sa vždy ponáhľala. Včera sme mal kopu práce, pozdravili sme sa, prišiel mi podať ruku a že nabudúce ma pozýva, len teraz má veľa hladošov.  Rozmýšľam, či by sa toto stalo na Slovensku, tie drobnosti, keď sa pýtaš na cestu a domáci ti s úsmevom odpovie a nezabudne pridať kompliment. Keď v potravinách kladieš veci rovno do tašky namiesto do košíka, lebo tu všetci vedia, že aj tú poslednú vec potom vyložíš a dáš nablokovať, a nepokladajú ťa za zlodeja.  Keď si nevieš rady s kufriskom vo vlaku a potetovaný pankáč štyridsiatnik ti ho s úsmevom vyloží.  A na druhej strane, kvantá žobrákov, o ktorých nikto nezakopne a štatistiky ukazujúce, že jeden pár z dvoch sa rozvedie. Pýtam sa, čo by som písala, keby som nebývala a nepracovala v najexkluzívnejšiej štvrti, nebola beloška, nevedela akotak po francúzsky a nemala žiadne konexie... 

dozvedám sa mnoho nových vecí

25. septembra 21:19

Dozvedám sa mnoho nových vecí. Že v mojom vchode má ambulanciu populárny psychiater. Že toto mesto sa v istých oblastiach veľmi podobá na ten náš postsocialistický betónový raj. Že Sokrates mal s tým svojim "viem, že nič neviem" veľkú pravdu a že to pasuje aj na mňa tu. Naivne som sa dnes vybrala na Marché aux puces, čiže blší trh. Naivne preto, lebo bol utorok,asi jedenásť hodín doobeda a bola som sama. Prvý raz, odkedy som tu, som mala ozajstný strach. A to za bieleho dňa. Zamračené, nikde takmer nikoho, prechádzam "mestečkom" podobajúcim sa Pompejám . Keď hovorím Eleonóre, kde som bola, zdesene na mňa pozerá, že St. Dennis (kde sa to nachádza) je už vlastne predmestie, preslávené drogami a kriminalitou. Mohlo ma napadnúť, že v dnes je nie "trhový deň". Zavreté obchody so starožitnosťami, na roletách graffiti. Cítim sa presne ako to dievčatko v tom japonskom animáku, čo prišla do zakliateho mesta. Špina, vôňa orientálnej kuchyne a cigariet. Moja farba pleti je tu prisvetlá. Na hony vzdialená od toho „šik“ Paríža, čo poznáme z pohľadníc a dychtíme po ňom.  Konečne nachádzam stanicu metra. Staré vagóny a indické deti. Sú neuveriteľne tiché. Neuveriteľne. Na schodoch sedí dievča v mojom veku, usmieva sa na mňa a kŕmi svojho malého suchou bagetou.  V metre vyťahujem zápisník a ceruzku, obzerám sa a evidentne som obzeraná. Linka číslo 13. Prvý človek v obleku. Ustráchaný pohľad, tlačí do seba senvič made by manželka zabalený v alobale. Nesmrdí to tu, len to nie je reprezentatívne, nie je to šik. Z šoku sa pomaly preberám. Strach ustupuje, začínam mať pocit, akoby tu jedna časť môjho ja patrila. Nachádzam druhú tvár slávnej metropoly a teší ma to. Dredatí černosi a matky s burkami na hlavách.  Tá najbližšie pri mne sa podobá na sr. Reg. Stretnú sa nám pohľady, v očiach mnoho otázok na moju adresu. Všetci majú čierne koženkové bundy, moje červené kárované sako Alain Manoukian mi neumožní skryť sa.  Počúvam džez a môj alarmujúci žalúdok. Vystupujem pri Ajfelovke, idem do CIDJ (informačné centrum pre mladých), vraj sa tam dá zistiť, kde za kultúrou s hlbokým vreckom. Nezistím nič, koná sa tam trh práce pre mladých bez diplomu. A práca mi rozhodne nechýba. Na Marsových poliach, v spoločnosti turistov a žobrákov, vyťahujem svoj obed v plastovej miske. Romantiku dotvára začínajúci dážď. Zrie v mojom vnútri nutkanie zobrať bowlingovú guľu a triafať. Prechádzajúc Trocaderom už asi môj výzor naháňa strach a doma rozbijem pohár (ale to fakt nebolo naschvál). Decka dnes boli mimoriadne strašné, to sa dá asi ťažko opísať a.........a neoplatí sa o tom hovoriť. V tichu izby po prvý raz zisťujem, že môj make- up nie je slzoodolný. Nie, nechcem ísť domov, len prestávam mať rada svoju prácu, mierne povedané. Je to tým, že idem z vlastných síl. Matúš 11:28 („Poďte ku mne všetci, kt. sa namáhate a ste preťažení, a ja vám uľahčím.“) je pre mňa dnes aktuálnejší ako inokedy. Od zajtra „pôjdem“, lebo z vlastných zásob to končí neslávne, dnešok je toho opäť príkladom.

Bach a sušička prádla

Počúvam Bacha a idylku dotvára hluk sušičky. Toto mesto ma očaruje stále viac. Boulevard St. Germain ukrýva poklady. Nádherný kostol St. Germain de pré(popularitou Notre Dame nekonukuruje, zato ale máte naozaj pocit, že ste v kostole.)Jednoduchosť a živá tradícia prinášajúca zmenu. Je to iné, necítim najmenší závan (tak vyčítaného) etnocentrizmu, skôr spoluprácu "rôznych".Plánovaný návrat v najbližšej dobe.
 A potom človek prejde cez cestu a uprostred všetkých tých (L)Ujov Vuittonov a neviemčohoešte  zrazu "vintage kilo shop", po našom sekáč, jak sa patrí :) vravím, že do tých končín sa oplatí vracať.
Nerozumiem všetkým tým jedincom s foťákmi, šplhajúcim sa na Ajfelovku, keď centrum George Pompidou ponuka mega terasu dokonalým výhľadom a kvantum stolmi a stoličkami, priam ponúkajúcimi sa na alternatívny piknik. Len tri hlučné američanky, vietor a obrovský priestor. Rada by som to tam niekomu ukázala, snáď to raz bude možné. Celý ten komplex je pozoruhodný a ja sa ponáram do Dadaizmu a nadrealizmu. Diela Marcela Duchampa (pre tých, ktorých to zaujíma viac http://sk.wikipedia.org/wiki/Marcel_Duchamp , pre ostatných to bol "umelec", ktorý sa v dobe, keď umenie dosahovalo "dokonalosť" pokúsil  "zničiť" umenie , ako ho poznali dovtedy.vzniklo z toho toto: )

Bicycle Wheel

Marcel Duchamp

Eufória sa končí o pol piatej, utekajúc do školy vyzdvihnúť deti (nabudúce musím počítať s tým, že metro chodí často a pomerne rýchlo, ale nie je to raketa). Mám problém, hnevám sa, prečo je to také ťažké vysvetliť, že skákať zo stola v bytovke a vrieskať na plné hrdlo za každú hlúposť nie je spoločensky prijateľné a často to má dopad  na vlastnú existenciu...Ja to ale sama neporiešim. Viem, že to nie je moja starosť a že skôr bude múdrejšie zmeniť môj postoj, než ich správanie, to je ale niekedy konská práca.  Miluj a rob čo chceš, povedal Augustín (ten svätý,nie ten 6 ročný bratranec "mojích detí" ). Tak, to bude veľa práce.

Spoznám tu celý svet, teda ľudí z celého sveta. Mojim profesijným vzorom je Thajčanka (zabudla som jej meno, viete si predstaviť, aké komplikované asi bolo ), ktorá hovorí mandarínsky, japonsky, anglicky, španielsky a samozrejme thajsky. A do Paríža prišla učiť sa po francúzsky. A ľudia z Konga, ich legendy o sirénach, sú fakt neskutočné.Myslím, že Mácha svoje Kytice môže odložiť do vázy. Dnes sa vraciam do židovskej štvrte, stojí za to. Btw, ak má niekto chuť vidieť toto mesto z opisovaného uhla pohľadu, milerada posprevádzam!  

áno, ešte som tu

Povedať, že nestíham postovať by bolo klamstvo. Žijem v dvoch rovinách. Zakúšam samotu, závan zodpovednosti, radosť z nových  internacionálnych priateľstiev, školu trpezlivosti, hlad aj slastne plný žalúdok bretónskych palaciniek s rokfortom a orechami. Stratenosť v okrsku, ktorý som nikdy nevidela a úsmev nad turistami, čo hľadajú Louvre. Vyšťaviť maximum z prítomnej chvíle, th´at the goal for today. Nachádzam si svoje miesta.Geograficky, duchovne aj sociálne. Maupassantove novely od bukinistu za 3 € Jeho denník opisujúci postupujúce šialenstvo, baví ma to. Vonia knižnestaro, milujem tú vôňu. Včera sme profitovali z počasia, piknik la place de Vosges, židovská štvrť. Krásna,na prvý pohľad nčím extravagantná, čistá, staromódna. Muži s pokrývkou hlavy predávajúci typickú zeleninu.  Uvedomujem si, ako zabíjam čas. Možno preháňam. Mám veľa otázok,na ktoré odpovede poznám už veľmi dobre, len...chápete. Nemôžem povedať, že mi domov chýba, aj keď na vianoce pôjdem domov rada!  Vzdialenosť lieči. Občasná nostalgia je prípustná."Intenzívnejšie" pracujem na portugalčine.Dostala som do života toľko skvelých vecí, vidím toľko zaujímavých obrazov. Nemám ich ako zachytiť, vytváram spomienky.

 Zažívam svojich 23 sekúnd otáznej slávy.  http://toulavakamera.ceskatelevize.cz/article.asp?id=3758 12:05-12:28 (nie, nevyštudovala som nič historické, ale táto brigáda sa mi veľmi páčila).

Prenikám do čara moderného umenia, rozvodná skriňa Georga Pompidou- a ukrýva zázraky.

Sila spoločenstva. Ľudia, s ktorými sa môžeš modliť a v ten istý deň piknikovať cestoviny či tancovať v    jednom z klubov v druhom okrsku :D V sobotu tu bola Lady Gaga. Idúc a trúbiac popri Les Halles, narobila taký randál, že všetci puberťáci sa za ňou rozbehli. Les Halles sú super, žiadni turisti (vraj je to nebezpečné, niektorí hovoria- a možno sa nemýlia), ľudí ako keby na václaváku odstavili tri jazdné pruhy zo štyroch. Mládež, kaviarne a McDonaldy v rôznych variantách. Kedysi,keď som bola ešte menšia, to bolo u nás cool, ísť do "mekáča na hranolky", to bol sviatok na koncoročnom výlete. Porovnávajúc to s úžasnou fr. kuchyňou a ojom peňaženkou, tak chodím viac často a menej nadšeno. Gastronomicky som si zaľúbila rue de Montparnasse v bretónskej štvrti, ktorá je doslova plná palacinkární- palacinky hocijaké a hocijako. Popíja sa k nim Cidre z malých keramických misiek. V prekvapivo úžasnej spoločnosti (maminine kamarátky, ktoré majú 60 a 80, ale vedia byť tak blízke a normálne) čas uteká rýchlo. Zajtra začína skvelá akcia, kvalitní hudobníci z všakovakých štýlov koncertujúci v metre. Tí Juanovia spievajúci na linke 1 "Nossa, nossa" z playbacku pýtajúci mince ma neoslovujú, ale toto bude pecka. Výstava módy impresionizmu z musée d´Orsay. Len keby lístky na metro išlo tlačiť doma. Chýba mi teplý sveter a  odhodlanie ísť do toho dažďa. Objavujem čaro polnočného subwayu (aj keď nebažím po rovnakom type dobrodrúžstva ako žmurkajúci chlapíci pri vedľajšom stole). je mi vlastne dobre!

Mám more času, ale musím sa naučiť v ňom plávať

Zmena. Prší. Nezávidím turistom s pršiplášťami a sklamaním v očiach. Vyťahujem balóňák a ľudia sa ma pýtajú, čo znamená tá zelená stužka.
Irónia.Pred mesiacom som si zadovážila ten vychýrený androíd.  Pred troma týždňami som si k nemu musela kúpiť nabíjačku a pred troma dňami odišiel do binárnych lovíšť. Tak som si dnes som musela poriadiť ďalší mobil,najlacnejší čo som našla- s operačným systémom "dôchodca".
Odhodlanie. Pôvodne som chcela razantne obmedziť komunikáciu s domovom. Skutočnosť je taká, že klikám na tú modrú "f" ikonku príliž často. Stop. Zoznam expozícii, kníh a podujatí je zaujímavejší. Aj keď samej sa mi občas nechce. Ticho, keď prídem domov. Splnené sny.Aj tie paradoxné. Som na správnom mieste a v správnom čase, ale to nestačí, chcem z neho vyťažiť.
Dizajn. Paris design week. Louvre. Američania. BBQ burger za 4 € v McDo pod pyramídou. Bezdomovci. Páni v oblekoch. Metro. Chlapci s téhácé očami. Černoch čítajúci niečo v arabčine.
V Sobotu bude veľká žúrka. Welcome to Hillsong párty. Učím sa.

piknikom to začalo

23:10 Paríž, streda, 5. septembra 2012

Nadšená. Vonia mi to tu. Veľmi.  Aj keď mapa stále v kabelke, cítim sa ako ryba vo vode.  Som au-pair, (možno trochu pre niekoho podradné), ale žijem v špinavom meste, ktoré som si za krátky čas tak obľúbila. Uf, neviem, kde začať. Malá paťa sa vystrojila(po 7 hodinách s deckami) na Hillsong piknik do jardines de tuiliers, hneď vedľa Pyramídy. S pocitom slobody, trochu menšou dušičkou a kabelkou napratanou čipsami a colou som nastúpila do metra.  No a keďže  jardins de tuiliers  sú dosť veľké a pikinikujúcich tam bolo enormne,  po 20 minútach obchôdzky som to našla.“ Ahoj, toto je Hillsong?“, pýtam sa prvého človeka z tej grupy, čo sa na mňa usmial. Áno, som tu správne. Možno som čakala niečo ako “hej banda, toto je Patrícia“, bola som však zoznámená len s Caroline, ktorá však mala toho v ten večer veľa. Postupne, kúsok po kúsku, nasledovalo nespočetné „teší ma“.  Francúzsko, Kongo, Texas, Rumunsko, Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko, Angola, Egypt, California, Slovensko. Pestrá paleta národností, farieb, osobností.  Treba stále prepínať jazyky. A to ma ešte zoznámia s Brazílčanmi!

 

Po dvoch hodinách som zistila, že tu nie som sama Slovenka.  Bratislavčanka na afrických štúdiách v Spojených štátoch na exchange v Paríži, to bolo prekvapenie pre nás obe. „A môžete zaspievať slovenskú hymnu?“  pýta sa chalanisko s ktorým sa poznáme 39 sekúnd.  A my sme naozaj spustili Nad Tatrou sa blýska.(To by ma teda naozaj nenapadlo, čoho je človek schopný)  Zotmelo sa a podaktorých sa dalo identifikovať len podľa kontrastného chrupu a copíkov.  Cez deň kráčajúc s deťmi vidím černochov zametať ulice, predávať Ajfelovky , v lepšom prípade blokovať na pokladni,  bodygárdovať. A na druhej strane takých, ktorým by Riťmus určite závidel .  Tvárme sa.

Vychádzajúc z metra sa ma spýta na cestu Newyorčan cestovateľ. Rada sa rozprávam s ľuďmi, s ktorými zdieľam hoc len 5 minút svojej trasy po avenue Wagram. Pýta si odo mňa číslo, dávam mu radšej facebook. Nehnevá sa, nie je to úchyl ani sociopat. Lúčime sa, akoby sme sa poznali roky.

 we are young.

Znovunachádzam ticho  svojej garzónkoidnej izby obohatenej o ďalšiu lampu a kvetináč. Stolička a stôl prídu čoskoro. Mám všetko, čo potrebujem.  Už len vybrať, ktorým múzeám zajtra venujem svoj voľný  čas. Volím úžitkové umenie, módu a reklamu (Musée des Art décoratifs, de ma mode et de la publicité). Na Louvre ešte nie je tá správna chvíľa.

celebrate good time, come on!

Nedá mi inak, len spievať si toto dnes dookola. Dnešok považujem za hodný tejto piesne. Posledný deň v Arcachone. Place de palmier.  Domáci vytiahnu na námestie, čoho sa chcú zbaviť a predávajú. Cez písacie stroje až po vintage haraburdie, do ktorého môžete uložiť ďalšie haraburdie.Víťazoslávne odtiaľ odchádzam s hrubím sakom, conversami, dvoma pokrývkami hlavy a úsmevom. Meriam presne tú istú trasu, ako s deťmi, len tento raz som niekto iný, zdá sa. Žijem akoby sínusoidne, radosť, hnev, únava, naspídovanie, pocit nezodpovednosti, pocit zodpovednosti.  Baranie kotlety a metal. V malých kúskoch. Zbalené kufre.

kone na pláži a neuróny v hlave

pripadám si normálne. Po dlhej dobe. Kľud.  Večere pri telke, čo chladnička dala. na hlavnom kanáli dávajú znepokojujúcu reportáž o bohatých Rusoch expandujúcich na Azúrovom pobreží. S Brigitte krútime hlavou. Život je otázka priorít, pripomína mi červený výkričník v hlave. Mám sklon podceňovať jeho varovné píp. A to sa mi nepáči. Začiatkom školského roka už začnem s pravidelnou prácou na mojom vzdelaní. No, prvý týždeň ešte budem musieť počkať, kým sa všetko utrasie, zabývať, papiere, socializácia....Ale snáď ma dobre  vychovali.
Posledný prázdninový (a prvý seprembrový) deň už ráno jasne naznačil, že leto skočilo. Nenechali sme sa však vyrušiť, však bazén má 31°, čo na tom, že vzduch len 23° :D
Čas ideálny na manéž. Tú starú poctivú ručne maľovanú manéž s všakovakými druhmi koní a kočov. Na slnku je príjemne, manéžová dychovka a pizza v žalúdku presviedčajú moju myseľ a telo na úsporný režim. Cililing, kolotoč končí, ide sa na zmrzlinu. Vyberám si mätu (s kúskami čokolády) a liči (S.S. vie prečo). Do kornútka. Ozajstného. Dimitri si trúfa, zmrzlinár mu však k jeho čokoládovej pridal aj podbradník. Ľudia sú milí. Dievčence prichádzajúce po nás sa pýtajú, či má aj zubnopastovú príchuť. Poslal ich do lekárne. Kde by ich poslali u nás, to radšej vedieť nechcem.

nemohla som si to odpustiť

Objavujem hranice mojej trpezlivosti.  Moja hlava a ušné bubienky akosi prestávajú mať radi tie situácie, keď v jedno momente vrieskajú dvaja malí netrpezlivci a naraz sa im vyhovieť nedá. Pomaly si osvojujem princíp odvedenia pozornosti. Pomaly ale (ne)isto. Ale triky naších babičiek so žuvačkami sa osvečujú.
Som svedkom širokých škál vzťahov. Od prekvapujúcej harmónie medzi manželmi (navonok to možno vyzerá chladne), cez švagriné (vyzerá to dobre, len bohužiaľ si nesadli; ako môj biftek so žalúdkom) až po unavujúco rozhľadrozširujúcich bratranca a sesternicu (buď sa majú extrémne radi alebo sa tak neznášajú, že to moja nervová sústava ťažko znáša). Nárek a smiech. Striedajú sa pravidelne každých 5 minút. Končí to tak, že obaja sa vrhnú do náruče starej mamy, ale každý z iného boku. Rovnaké slzy, rovnaké ponosy na toho druhého.
Lúčenie. Prechod. Škola života.

Iksplôdin´

A zase prichádzam. Blonďaviem. To to slnko a more. Pijem strašne veľa vody.  Ostáva posledný týždeň v Arcachone a ja mám chuť bilancovať. Nemaľujem sa, neučím sa, nechodím takmer s nikým von. Ale prázdniny sa už končia.  Takto o týždeň vymením plavky a udicu na kraby  za plán metra a pariscope (brožúrka so všetkým kulturoidným v Paráži).

 Objavujem stále nové slová, ktoré vlastne pochádzajú z francúzštiny.  Bazár (beaux art) napríklad. A napadlo vás, ako vznikol pulóver? Šak „pull over“ potiahni cez (hlavu).  No dobre, to je z angličtiny, ale uvedomili ste si to??

Nadia obohatila nie len môj playlist (60. Roky a elektronická francúzska alternatíva) ale vlastne život celkovo. Nestretli sme sa náhodou.  Nie, žeby som neverila na náhody, to  sa s nikým biť nebudem. Ale toto je niečo úplne odlišné.  Stávajú sa nám veci, ktoré majú od náhody ďaleko ako... no nechajme to tak, proste ďaleko.

Milujem rána. Čas, keď do ticha hrá  5 sekúnd John Mayer (potom budík zaklapnem).  28 minút s Vedúcim. Posilňujúce ako káva z novomestského Korza.

Ráno chodievam po chlieb do neďalekej pekárne.  3 ficelles, 2 baguettes viennoize et Sud Ouest (to posledné nie je druh chleba, to sú regionálne noviny).  Začínam chápať, čo je  to chlieb. Ratatuiile mal pravdu, to nespoznáš ani podľa vzhľadu, ani ceny ani miesta kúpy. To musí tak správne praskať, keď ju zlomíš. Brigitte je brilantná kuchárka, môj priečinok „recepty“  sa plní. Odchod bude ťažký.

Dnešok sa opäť niesol v atmosfére vody, opaľovacieho krému ( pošetilá snaha neopáliť sa bola porazená) a záhaľky.  Len Jean-Paul s Augustinom  sa činili. Chytili 19 megasardiniek a jednu morskú hviezdicu.  S Eleonórou sme si však dopriali čas bez detí.  Potrebovali sme preriešiť BOZP a kľúče od bytu, nakoniec sme však vzájomne popretriasali rodinnú históriu a ja zisťujem, že nie len moja rodina je hodná  telenovelovského spracovania.  Mám rada naše rozhovory, len keby ich nekazila moja francúzština.

Uvedomujem si, že som im trochu krivdila.  Je to vlastne ešte celkom normálna rodina. Čo znamená ale normálny? :D). Moja štandartná zapálenosť pre charitu (prečo  Amíci vyhadzujú nadbytočné obilie a nedajú to do Afriky?????? ) a následné posudzovanie ľudí, ktorí  denne majú to, čo ja raz za rok,  vyplývali z neskúsenosti.  Ako Stredoeurópanka (ale bacha, už mám dotykový telefón), vychovaná na chleboch so salámou  som sa rýchlo aklimatizovala a to, čo som doma vnímala ako mierny prepych  tu začínam považovať na štandard.. Paradoxne si však všímam tú radosť, ktorá srší z táborníkov tlačiacich do seba na pláži sendviče s majonézou, ziatiaľčo ja si objednávam tatársky biftek (koľkokrát sa mi naň slinky v Irishi zbiehali ). Ešteže som tu služobne a takto o rok v parku, ktorý mám(napriek všetkému) rada s ľuďmi ktorých mám rada budem tlačiť krabí šalát ktorý mám rada. Teda tak by to malo byť. Skúsenosť.

Strašne veľa Španielov,  vždy rozmýšľam, čo asi robí ten môj vdp. Brácho.

 Vietor pritvrdil a slnko to na dnes už zabalilo a ja urobím rovnako.

Ctrl plus S  (a nie len v počítači).

ako? perne!

a je to tu.... páni, sranda. dnes je tu "braderie", niečo ako mestský totálny výpredaj, všetky obchody vytiahnu, čoho sa potrebujú koncom sezóny zbaviť a dajú na to smiešne ceny. S Nadyou som sa zoznámila oficiálne až včera, aj keď sme sa toľkokrát stretli v kaplnke. Je to zaujímavé, ale to, že som kresťan mi dáva tak veľa možností. Mám "rodinu" všade po svete. Stretávam ľudí diametrálne odlišných, za iných okolností by sa naše cesty nikdy neskrížili. Na prvý pohľad si človek povie, že ufff, ten človek nie je "moja krvná skupina", ale len čo sa cez to prenesieš, výsledok je často ohromujúci. S Nadyou sme toho príkladom. Rozdielnosť rasy, jazyka a módneho vkusu, prostredia... A predsa.  Slovo dalo slovo a pôvodný zámer sadnúť si niekde v kľude na pláž sa zmenil na "a šak poďme sa tam trochu pozrieť, na tie výpredaje".  Výsledkom boli 2 laky na nechty (za 1 €, no nekúp) a kožené sandále. Oslávili sme to makronkami. Strašne dobrými makronkami. Som vďačná.Dnešok mal inú príchuť. Domáce cookiesy a čierny čaj.

zlacneli aj syry

áno, v podsate sme zdraví. 

D. sa dnes zabával komolením slov. Z "Patricia" vytvoril "Patinka", tak ma volá ocino a zvyšok rodiny, keď som dobrá :D
Pri francúzskom stole sa máme  vždy čo učiť. Najnovšia vychytávka: Môžeš začať jesť, keď je (samo)obslúžená 4. osoba. Na ostatných čakať nemusíš :D

dojmy a pojmy.

Rušno. Veľmi rušno. Plný dom ľudí, z toho dva kusy detského charakteru. Zdieľam s nimi komodu na oblečenie. Uplatnenie toho prastarého princípu, ktorý hovorí, že (sociálne) stresové situácie majú často za následok utuženie vzťahov medzi dvom osobami, ktoré sú pod týmto stresom. Ja som tu nová, E. je vystavená zvláštnemu správaniu svojej švagrinej. Viac spolu srandujeme a keď sa zvečerie, nastáva čas na čaj a Farmára (Dnes to sekalo, tak sme s tým sekli, že zajtra). Vyfasovala som od nej ibalgín v podobe megakapsulí, bolesť brucha asi bola evidentná. Keď budem v Paríži, budem sa liečiť týmto:

  Únava. Šťava. Spoznám zaujímavé blogy. Vtipné je to, že často sa jedná o osoby, ktoré osobne poznám a netušila som, ako dobre píšu.
Btw, hovorí vám niečo meno Usain Bolt?  A táto jeho póza? D. ho veľmi obdivuje, zakaždým, keď sa chce predviesť, že má také svaly, inštaluje tie svoje ruky do tejto polohy. Ukazujúc k nebesiam. Je to vtipné. Niečo mi to pripomína.

Večere po večeri občas trávim na pláži, obdivujúc tú rôznorodosť, akú mi ponúka obyčajný život v inom svete. Príliv, aký som ešte nevidela. Je v tom možno trochu gýču, ale v gýči je vždy trochu krásy, tak to nechcem preháňať. Obdivujem fotografov, ktorí vedia a nehanbia sa vytiahnuť svoju zrkadlovú mašinu zakaždým, keď to stojí za to. Nie som, neviem, nemám (asi preto to obdivujem) a tak si všetky tie obrazy radšej vychutnávam ako flambovanie palaciniek. Bum,a moment, ktorý ste chceli za každú cenu zvečniť ste nevideli riadne ani naživo. Nech je teda čitateľ prosím veľkorysý voči mojim snahám zachytiť to tu do jpg formátu. Biely úsmev černošského dievčatka. Pred poštou sa mi prihovára dredatý bezdomovec. Nebýva to u mňa vôbec zvykom, ale so strachom pridám do kroku.Niečo ma brzdí, ale aj tak pokračujem v ceste dom...Out of nowhere, hrá mi v Kossoch.

Môj mobil dnes po dlhej dobe zazvonil. Nejaký 123 mi zase ponúkal za 1 sms skúter či auto, neviem presne. 

Priberám na slovnej zásobe a váhe. Zajtra pôjdem behať(povedala som si včera). Vytrvať v športe a celkovo(napr. v trpezlivosti) je pre mňa niekedy ako sundávať piesok z mokrých nôh.

refrešin´

Beach burger s hranolkami a šalátom.špecialita podniku, kde sme boli na obed. Plný dom rodiny, až sa časť musela odpažiť spať na rodinnú jachtu. Vychádzam von. Vyzerám ako socka, je dnes mi je to fuk.

Istý človek (a bol to, pokliaľsipamätám, drsný metlák) raz povedal, že sa teší ako malé dievčatko. Uvedomujem si svoju malosť, fascinuje ma. Brilantne to vymyslel ten Boh, palec hore!

les vacances

voľno. zmena identity. okuliare, klobúk, plavky a osuška od Hermésa. Dnes som bola za dovolenkárku. Prvý raz som videla, žiarlivú scénu live,Ona v záchvate hádže z okna sa fľaše s mliekom.On sa úspešne uhýba. Chutí mi sušené mäso a žltý melón.Až teraz si uvedomujem do enormné mnohžstvo zrkadiel v dome. Ak ma chytí narcizmus, odfotím sa v každom ako správny puberťák. Dr. House online.  Skype, veľa skypu. víťazstvo- pomocou odvádzania pozornosti šteklením po 10 minútach oblečiete aj bojovo naladené dieťa rozhodnuté odmietať vás. paradoxná únava. dôležitosť okamihu. Mám šťastie. Čas nahliadania do vlastného ja.  

v dôsledku absencie živých organizmov , stáva sa z mňa samofotca

novinky

Klop klop (robia moje číňakoidné sandále rozpálenému chodníku), pohľady okoloidúcich, černošská rodina rapperov  so smiešne položenými  šiltovkami, Everything (http://www.youtube.com/watch?v=f1tVk-QlBKs)  Mám to , po čom som vždy vlastne tužila, sociálne vypnúť od všetkých ... prečo sa potom sťažujem????? Budem tu až do 3 septembra. Chvíľa. Objatie od O. Je mi jedno, čo si myslia plážoví výletníci o mojich slzných kanálikoch, nie som na prázdninách, žijem. Starenky pri vode pripomínajúce mi babičku. Maják v diaľke. Horúčava. Mala by som sa učiť portugalčinu. Pochovali sme kraba, ktorého sme včera chytili. Konverzácia s Brunom, rodinným priateľom, má sieť hotelov a jeden aj v Bratislave. Že sa tam o chvíľu chystá,  pozdravujem rodnú hrudu.  Zrelosť, nie len paradajok.. (D. chce jesť vlastnoručne zasadené rajčiny aj keď sú viac zelené než červené, jeho správanie je mi povedomé).Revolučná láska, Maťo hovoril. Viem, že tu mám byť, Práve tu a práve teraz. Dostávame, po čom túžime, často v iných formách. Mojou cestou k šťastiu je učiť sa to. Milovať v ubíjajúcom stereotype, neskôr označenom ako obohacujúcom. Služba, to nie je že doplnok ku „plnohodnotnému“ kresťanovi, to je makačka. Často ťa neprijímajú. Ani tvoju snahu. Ideš ďalej.

 Chrt behajúci za šiškou. Danko, hneď mi prebehne hlavou (brácho č. 3, miluje chrty).Nedobrovoľne opálená. Strach. Pokoj, sloboda, služba. Snaha vykročiť. Nebyť tuctový. Všetko je tak, ako má byť, len si to neuvedomujem. Niekedy. Túžba. Priority. Objavovanie. Vytrvalosť. Už dlho som nebola behať. Ešteže máme právo byť omylní.  Nemám, len jediného  Potešenia. Prítomnosť. Dans les lieux trés hautes. Už sa teším, ale nie tak, žeby som chcela rýchlo preskočiť 17 dní. Ale tak, ako keď dieťaťu poviete, že o 17 dní budú Vianoce ale ešte mu poviete, že dovtedy bude každý deň vidieť niečo zaujímavé.

Hľadať progres. Žiť naplno.

Učím sa chvále. Odchádzam z pláže s úsmevom, pohľad sa mi skríži s dôchodcovským párikom. Prechádzam okolo koncertu, hrajú nejaké to plážové  ska. Sú strašne podarení. Tých pár ľudí, kt. im venujú pozornosť sa začína roztancuvávať. Odchádzam iným krokom.

Svič

Prichádzam domov, deti spia, výmena stráži s E. Priateľská konverzácia. Zajtra sa ide zase na loď, hovorí, že keď chcem, môžem zostať doma a mať voľno. Hurá.

Je zaujímavé, Francúzi hovoria: pas des nouvelles, bonnes nouvelles.(žiadne novinky- dobré novinky).

Žiadne novinky. Dobré novinky.

15. August , opäť raz oslavodiná pohotovosť

voľno. konečne.neviem...

 15. august- Nanebovzatie, Arcachon  (a celé Francúzsko slávi vo veľkom). Ach. Oslava sa skončila. Zúčastnila som sa veľkej omše s biskupom na pláži. Vrelé privítanie všetkých, aj len okoloidúcich. Out of buble. Čestná procesia s požiarnikmi v uniforme. U nás by sme to nazvali hody/odpust, tu sú to fệtes de la mer. Peniaze. Pláž. Radostní ľudia piknikujúc sendviče.  Pridávam sa s kinder čokoládou a vodou zo supermarketu. Zapínam na pláži notebook.  Pán po šesťdesiatke s cigarou sa ma prihovára, či idem kukať telku. Vravím, že tento výhľad na život je lepší, než telka.  Pijem vodu. Pýta sa ma, či je to voda naozaj(v „našich“ končinách by som chápala  podozrenie na pálené, ale tu? :D). Z diaľky počuť detský krik. Pán s cigarou  zostupuje kochajúc sa  k vode. Začína byť rušno, asi som si zvolia na miesto odpočinku čekpoint stretnutí.  Chlad. Dnes pršalo, resp. postrašilo. A práve dnes, keď sú hody. Pánko hovorí rodine, že treba šetriť, že on ten sendvič doje.  Nechal ma odfotiť si ho. Či som Angličanka. Pýta sa ma na Slovensko, či je Belehrad hlavné mesto. Bratislava- Belehrad, to znie podobne. Húpe sa na lehátku, zabáva celú pospolitosť komickými pádmi do piesku. Šoumen. Rozumel by si s mojou babičkou. Ponúkajú ma bonbónmi. Osamotenosť. Apollinaire povedal, že človek slobodný bude stále hľadať more.  Tá slaná hmota sa mi stále prelína životom. E. mi vravela, že sa nemám dávať s cudzími do reči. Ale však ma poznáte. Už dvakrát som stretla iného sivovlasého pánka s brilantnou angličtinou a manželkou na vozíčku. Ľudia na ulici sú otvorení.

  Keď nad tým tak rozmýšľam, nechcela by som mať au pairku. (L.-brácho mi hovoril, že je to normálne, že si stále pýtajú mamu, prirodzené.) A nechcem mať v chladničke evianku.

 Čo je normálny život??

Po dlhej dobe som cestovala hromadnou dopravou.  Loďka nás previezla cez Arcachonský bazén do Cap- Ferret.  Ževraj tam prázdninuje veľa známych ľudí z telky a tak. Nezbadala  som. A ba hej, boli  sme navštíviť jedných rodinných priateľov. Ray-bany na očiach trojročného dieťaťa s plienkou. Vplyv. Piesok v topánkach z laugaríciovského New Yorkeru.

Cestou späť, vidiac partu kamarátov otvárať malého Hajnekena,  som veľmi myslela na trochu iné geografické súradnice.  Prispôsobujem svoj jedálniček a slovnú zásobu. Môj žalúdok našiel prístav tu, duša čaká na Paríž(nepochopte to nesprávne, ja tam nejdem s nejakým loveckým očakávaním!!! Len sa teším na ľudí. Obyčajných- viac menej, podľa možností). Je však aj naozaj oBohacujúce byť v týchto podmienkach. Komfort (nemyslím vehementne materiálny, ale aj duchovný a sociálny)minimalizuje možnosť vývinu. Preto je  utrpenie určitým spôsobom tak dôležité. Ťažko sa mi to osvojuje.

 Už sa učím, že „nikdy“ má často iný význam. O. ma chytí za ruku  a so sladkým úsmevom hovorí, že ma nikdy nepustí. D. zase, že nikdy v živote mi nepovie ďakujem. Zase dneska obohatil vodu vo vani o produkt svojich nefrónov. O. dala pokračovanie seriálu „nieeeeee, ja toto jesť nebudem!“ Možno to znie krute , ale fakt  chápem rodičov používajúcich rozumný fyz. trest za účelom výchovy. Veď  aha, som tu, živá a zdravá a to si moje pozadie pamätá dosť.

 Parafrázujem neviem koho: Au pair musí brať vrtochy tých malých profesionálne(nie snažiť sa ich vychovávať), to čo si rodičia vychovajú, to budú mať, keď ja už dávno budem iný chlebík papať. Inak Bacon je génius.

  Vedľajšia manéž sa rozsvietila. Koníky, koče. Vôňa pizze. Vôna cigary. Pripomína mi to školský výlet v tretiaku, boli sme v Bratislave a s Vojtom sme si zapáli dutnik. Zdá sa mi to ako večnosť.

Ľudia sa približujú, mám dobrý flek a oni chcú vidieť ochvíľuzačínajúci ohňostroj. Strácam intímnu zónu a pocit teplých nôh. Výmenou za tak dobre zvláštny pocit. Ako keď si pankáč a prídeš na punkový koncert do iného mesta.  Vesmírna odysea mi hrá v hlave. 

Považujem sa za človeka, ktorý je často síce natvrdlý a ovplyvniteľný momentálnou hladinou progesterónu a adrenalínu, na druhej strane, keď si takto sadnem, zase raz si uvedomujem, že tento život vlastne milujem a akákoľvek modlifikácia (možno tak často želaná) by bola chybou v programe, nakoniec by sa nedal spustiť. (ako keď som „programovala“ v pascale na gympli a zle som zapísala tie syntaktické hovadiny). Dnes Futuramu pozerať večer nebudem.

Trávime svoj život hľadaním odpovede na otázku, kto som.

Uvedomujem si práve v tejto chvíli..

Že som.

A to je , voč tu běží.   (Shakespeare, prepáč)

 Začína ohňostroj, pakujem sa, nechám miesto iným.  Vlastne nemám rada ohňostroj. Pripomína mi silvestre na novomestskom námestí.  Snažím sa fotiť ľudí, ktorí fotia ten zhluk síry. Sú zaujímaví. Môj mobil fotí na kočku, ospravedlňujem sa za kvalitu.

čestní procesisti

MHD

kapitán MHD v službe

Barla a chuť do života

daunload

fragile

keď večer jogging, tak určite park Moresque

francúzsky stôl (art de la table) je vraj zahrnutý do UNESCO

párty nadruhú

Dnes sa vo veľkom slávilo nie len v Londýne. Pracovne som sa zúčastnila bezpríležitostnej žúrky.(starí rodičia pozvaní- deti pozvané- samože aj s au- pair) A kedže času a slnka je veľa a nápadov málo, stretnutie sa nieslo v slamennom duchu, čili vstupenkou bol vlastnoručne ozdobený slamený klobúk. Možno je to cynické ale, strážiac D. v bazéne(nechcel z neho za živý svet skoro celý deň výjsť) som si uvedomila etapy ekonomického života jednotlivca.
 1. nerobíš žúrky (hostiny), lebo na to nemáš
2. robíš, ale všetko si varíš atď. sám, treba šetriť
3. robíš žúrky, ale všetko ti zabezpečí personál
4. robíš žúrky, ale všetko si varíš sám, treba nejak zabiť čas.

Marie prináša s hrdosťou koláč, ktorý sama upieka. Páni s veľmi dobrým vínom na stole radostne kričia Bravó.
Páči sa mi tento spôsob stolovania. aperitív(olivy, jednohubky)- predjedlo- hlavné jedlo- syr- dezert.
Našinec by čakal šnicel o 13:00, tu sa ide oveľa pomalšie. Objavenie Ameriky :D

S E, sme nejak dávali dokopy ten môj motivačný list. J.P (starý otec) nadšene pomáhal, bavili sme sa na tom. Byrokracia.

Čo ma mimoriadne pobavilo bol ešte George Michael a tí 1Smerkoví vyčesancihttp://www.youtube.com/watch?v=QJO3ROT-A4E  zatvárajúci OH v Londýne. Korunu zastupoval len Harry a mihla sa tam Kate, kde bolo jej veličenstvo a dvaja nástupníci trónu bude riešiť asi až zajtrajší bulvár.

Psychická únava. Sily s úsmevom a trpezlivosťou vysvetliť že TREBA ÍSŤ SPAŤ! ubúdajú. Vraj sa to poddá.

planéta

Dni plynú monotónne. Rutina praktického ničnerobenia.  Chcem byť užitočná, mávam pocit, že veľmi nie som.  Učím sa brať veci nie príliž vážne. Trpezlivosť a schopnosť rozlišovať priority je naozaj cnosť. „Elle est belle, la vie?“ (Pekný je ten život, čo?), pýta sa otec syna vyvaľujúc sa pri bazéne so slanou vodou a protiprúdom.

Konverzácia pri raňajkách (až tu som pochopila, čo je to čokoládový corissant) sa zvrhla na kuchyňu. Môj krvný tlak pri otázke „A ty varíš Patrícia?“ vyskočil priam olympicky. Vraj  im musím dakedy spraviť tie „alushky“. Niet výhovorky, namiesto bryndze dáme čerstvý kozí syr z trhu.  Som asi zvedavejšia, než oni, ako to dopadne. Hanbím sa, zvykla som si zalievať Vifóna a podporovať svojim 1, 20 € skleníkových Číňanov. Fakt sa za to hanbím, nuž raz darmo, život slovenského študenta má svoje špecifiká. Eščiže ocec zna, jak še roba prave spišške halušky, mu musim zavolac.

Učiac O. robiť na pláži mlynské kolá sa to učím aj ja(vždy mi chýbala odvaha). Šak keď sú tie olympické hry, treba.

Smotana. B. ju dáva všade, varí brilantne. Ak raz budem mať svoju vlastnú kuchyňu, namôjveru si tam vycapím jej plagát.

Emócie. Iný kraj, iný mrav. Pochádzam z prostredia, kde sú časté výmeny názorov vydiskutované a dochádza k Odpusteniu, najväčšiemu zázraku bytia.  Mám pocit, že tu sa ľudia vôbec nehádajú, ale občas rozmýšľam, či si majú čo ozaj povedať. S prekvapením zbadám pri večeri E. ktorá má slzy na krajíčku(A. podráždene: “čo je?“). V takej chvíli je človek rád, že treba pokrájať D. mäso, snažím sa na to koncentrovať na 110%.  Mám ich rada. Aj týchto aj tamtých. Nevylučujem, že je to otázka rozdielnej kultúry a že moje subjektívno sa proste selko. M.E raz povedala:“ všetci sú nešťastní“. Rozmýšľam, čo si myslia o mne, keď sa premávam s Bibliou.

Slnko praží, každý sme vyfasovali slameňák, ženy kúpili stuhy a horsa do výzdoby.(kto videl pýchu a predsudok:D)

Btw, tu ľudia nie že zaťahujú, oni viažu skoro neviazateľné.(väzba koncová hláska prvého slova –začiatočná druhého). Uvedomila som si to dnes na omši. Vznikla zaujímavá situácia, O. sa nečakane dovalila ku mne, nechápajúc, čo ten pán stále hovorí o nejakom Chlebe, nech vraj ide do pekárne. Na moje provizórne vysvetlenie, že  to je zázračný chlieb mi odpovedá, že zázraky neexistujú.

 Ujo z parížskeho úradu práce s kanárim akcentom volal, že mám poslať ešte životopis a motivačný list, prečo chcem vymeniť nálepku slovenského študenta za „jeune fille au- pair en France“ a CV. Smejeme sa spolu s E., ona má napísať motivačný list, prečo ma potrebujú a s potvrdením, koľko má detí a koľko kúpeľní v byte.

15. júl sa blíži. Vivat prítomnosť.

rentgén jedného štvrtka

 http://www.youtube.com/watch?v=_fziBnnMzP0 . Skype. Ľudia. Ale poporiadku.
Je to 9 dní, čo som tu. Náznaky chmár, socializácia ešte nemá ako prebiehať.Do Paríža prídem až v seprembri, prímorský Archachon ponúka veľa. Stačia štekle a brizolit a horsa! do barov, ryby sa lovia cez deň. Neskúšam.
 Teším sa na Powerhouse Paris (Hillsong pre 18-25). Chcem žiť v súčastnosti. Učím sa to a ďakujem za mnohé lekcie. My ľudia sa ideme pozabíjať pre svoje práva a zabúdame na svoje sľuby a rozhodnutia. Život je otázka priorít.
 37°C. Ospalosť. Je tu pekne pri tom mori na prázdninách, len sa to vlečie...
Beriem intenzívne kurzy portugalčiny (s Aurorou) a trpezlivosti( s Dimitrim).. Niekedy ide lepšie jedno, inokedy druhé.
Učím sa chodiť cez prechody, niekedy rozmýšľam, kto má menej rozumu, či ja v sluchátkach či oni v mercedesoch.
Prekvapenia a paradoxy.
Uprostred hluku a páľavy som našla otvorenú kaplnku. Posvätné ticho a blahodárny chlad.
Nikdy som nebola v Anglicku. Vlakom je Paríž - Londýn 2 hodiny a voľačo. Vidím to na nejaký víkend.
Vyvíjam softvér pre čo najrýchlejšie uloženie deti do postelí. Všetko záleží od modelu a verzie. Napríklad taká Olympe sa dnes chytila. Po výzve: "Choď si umyť zuby, mám pre nás supertajné tajomstvo- prekvapko v tvoje izbe" sa po nej až zaprášilo. Maliny, ktoré som premiestnila zo stolu pre dospelákov do jej izby spôsobili čarovnú atmosféru a želaný efekt. V tajnej skríší sa dnes zhaslo veľmi rýchlo.
Od dnes považujem Orange vo fr. za riadnych vydridúchov (na slovenské pomery).Ak si nabijete kredit 5 euro,  namiesto našich troch mesiacov tu má platnosť len 6 dní. Viac euro, dlhšia validita. Staré dobré slovenské zaspaté komunikácie.
Dnes mi volal brácho. Potešilo ma to. Veľmi. Neviem si predstaviť, že by sa môj život vyvíjal v inej rodine, aj keď som si to tak veľakrát priala.
Úloha: Profitovať z času, ktorý dostávam.
Krvavé steaky. Čokoládová zmrzlina.

fjúžn alebo čo neuróny dali

je mi vtipne. Blúdim webom a hľa, web s dvojminútovým videom o tom, ako sa máš stať Hipsterom.http://www.wikihow.com/Be-a-Hipster. pripadá mi to ako paródia, ale uvedomujem si, že sa viac menej pohybujem medzi ľuďmi, ktorí sa im nepriamo podobajú(menej než medzi metlákmi,  či ružovo-peroxidovými napríklad.).  Najviac ma pobavila táto veta: Don't take this article too seriously, instead see it as a set of guidelines to work with as befits you. Hipsters pride themselves on their independence from the mainstream. V mysli sa mi vybavil obraz z Artfilmu, že sa mi tam spustila alergická reakcia na Raybenovské okuliare. Na tom webe čítam,  že podaktorí Hipsteri majú radi nezávislé filmy a filozofiu. Začínam si pripadať divno.

A našla som nový vtip o Čakovi Norisovi, že spustí facebook aj cez bankomat. Zatiaľčo muži s napätím sledujú Olympijské hry, s E. dávame dámsku jazdu, v telke dávajú l´amour est dans le pré, už 6. séria. Niečo na spôsob nášho farmára hľadajúceho, ale nie tak primitívne, Aj tak sa zasmejeme.

Začala som behať, už po dva razy som spravila vzdialenosť ku prístavu a späť. Svalovica. Káva. Milí ľudia. Dnes som podpísala s E.  zmluvu platnú od prvého septembra. Je viac, než veľkorysá. V októbri začínam so školou. teším sa. Obľúbila som si autíčka MINI MOKE http://en.wikipedia.org/wiki/Mini_Moke. Z stále bližšej vzdialenosti sa dívam na iný svet. Napadá sa myšlienka, že som sa vždy smiala z Gajsenových. O. mi spravila tetovačku Micky Mousa. S A. sa bavíme o literatúre. Zasvietia mu oči, keď som  mu hovorila o Sartrovitrovi a Mauriaque-ovi. Chvália mi francúzštinu. Viem, že to môže byť oveľa lepšie.

Fascinuje ma Jeremiáš, jeho vernosť v podmienkach na hony vzddialenýh od ideálu.. A sila priateľstva. A moja hlúposť, resp. som ako to dieťa, stále si plánujúc veci a potom musia prísť okamihy, ke&´d si človek uvedomí, že je len človek a že si má zodpovedať otázku priorít. Dril, ale stojí za to.

Architektúra. Dnes sme šli na jachtu, že piknikovať. B. tam na teflónovej panvici na plynovom sporáku opekala baranie kotlety na provensálskych bylinkách. Oceán. Miestami číry, inde hnusný špinavý. Downíci v mojom veku hrajúci niečo ako vodné pólo s "hipsterskoidne vyzerajúcim černochom s copánkami". Borci so snowbordami a pohľadom a lá "obdivuj ma" na pláži pri tejto dune http://www.dune-pyla.com/en/. najväčia v európe. A pod ňou reštika, kde sme jedli.  Mainstream pláže. Kúpila som si francúzske číslo. Orange. Pýtajú sa, či som mexičanka, vraj mám taký prízvuk. Videla som auto s bratislavskou ešpézetkou. The prodigy.Večeriam sama, hore je veľa ľudí, nudila by som sa. Jahody ako dezert.Socializácia. Plastové more hračiek. Naparovacia žehlička. Portugalčanka Aurora žehlí obrúsky, už 14 rokov. Silným akcentom sa mi prihovára: No čo, dievčatko. Vraví, že má 68 ale z dôchodku by neprežila. Vyzerá na 48 max. D. štrajkuje, nechce jej dať pusu. Ona vraví, že vraj je kôli tomu smutná, že zajtra isto zomrie, smeje sa. Mamina má o mňa stále obavy.  Ťahá mi na 20. Som na prázdninách. B. ma ponúka makronkami ,sú fajn, ale na tieto nemajú http://www.laduree.fr/en/fabricant/produits/macarons/. Vraví, že zajtra má vstať až o pol deviatej, že ona sa postará.