planéta

Dni plynú monotónne. Rutina praktického ničnerobenia.  Chcem byť užitočná, mávam pocit, že veľmi nie som.  Učím sa brať veci nie príliž vážne. Trpezlivosť a schopnosť rozlišovať priority je naozaj cnosť. „Elle est belle, la vie?“ (Pekný je ten život, čo?), pýta sa otec syna vyvaľujúc sa pri bazéne so slanou vodou a protiprúdom.

Konverzácia pri raňajkách (až tu som pochopila, čo je to čokoládový corissant) sa zvrhla na kuchyňu. Môj krvný tlak pri otázke „A ty varíš Patrícia?“ vyskočil priam olympicky. Vraj  im musím dakedy spraviť tie „alushky“. Niet výhovorky, namiesto bryndze dáme čerstvý kozí syr z trhu.  Som asi zvedavejšia, než oni, ako to dopadne. Hanbím sa, zvykla som si zalievať Vifóna a podporovať svojim 1, 20 € skleníkových Číňanov. Fakt sa za to hanbím, nuž raz darmo, život slovenského študenta má svoje špecifiká. Eščiže ocec zna, jak še roba prave spišške halušky, mu musim zavolac.

Učiac O. robiť na pláži mlynské kolá sa to učím aj ja(vždy mi chýbala odvaha). Šak keď sú tie olympické hry, treba.

Smotana. B. ju dáva všade, varí brilantne. Ak raz budem mať svoju vlastnú kuchyňu, namôjveru si tam vycapím jej plagát.

Emócie. Iný kraj, iný mrav. Pochádzam z prostredia, kde sú časté výmeny názorov vydiskutované a dochádza k Odpusteniu, najväčšiemu zázraku bytia.  Mám pocit, že tu sa ľudia vôbec nehádajú, ale občas rozmýšľam, či si majú čo ozaj povedať. S prekvapením zbadám pri večeri E. ktorá má slzy na krajíčku(A. podráždene: “čo je?“). V takej chvíli je človek rád, že treba pokrájať D. mäso, snažím sa na to koncentrovať na 110%.  Mám ich rada. Aj týchto aj tamtých. Nevylučujem, že je to otázka rozdielnej kultúry a že moje subjektívno sa proste selko. M.E raz povedala:“ všetci sú nešťastní“. Rozmýšľam, čo si myslia o mne, keď sa premávam s Bibliou.

Slnko praží, každý sme vyfasovali slameňák, ženy kúpili stuhy a horsa do výzdoby.(kto videl pýchu a predsudok:D)

Btw, tu ľudia nie že zaťahujú, oni viažu skoro neviazateľné.(väzba koncová hláska prvého slova –začiatočná druhého). Uvedomila som si to dnes na omši. Vznikla zaujímavá situácia, O. sa nečakane dovalila ku mne, nechápajúc, čo ten pán stále hovorí o nejakom Chlebe, nech vraj ide do pekárne. Na moje provizórne vysvetlenie, že  to je zázračný chlieb mi odpovedá, že zázraky neexistujú.

 Ujo z parížskeho úradu práce s kanárim akcentom volal, že mám poslať ešte životopis a motivačný list, prečo chcem vymeniť nálepku slovenského študenta za „jeune fille au- pair en France“ a CV. Smejeme sa spolu s E., ona má napísať motivačný list, prečo ma potrebujú a s potvrdením, koľko má detí a koľko kúpeľní v byte.

15. júl sa blíži. Vivat prítomnosť.