31.7:2012, 21:46, paríž, moja izba
Tak som tu, prišiel ten dlho spomínaný deň. V hlave sa
mi mieša nespočetné množstvo dojmov, v duši záplava ťažko definovateľných
pocitov. Jedným z tých ľahšie definovateľných je: Do zadnice, ja som
nechala „doma“ nabíjačku od mobilu,,,,klasika.
Teplo. Únava. Túžba po sprche porazená nechuťou liezť kôli
tomu o 3 poschodia nižšie. Protichodnosť pocitov. Radosť- žijem
a pracujem v paríži (teda delí ma od tohto statusu ešte mesiac v Arachone).
Na chodbe to vonia po Marseillanskom sprcháči, neskor, prichádzajúc
k spoločnému vécku sa vôňa mení na kuchynskú. Slnko zapadlo, otváram okno s výhľadom. Takým cca, aké mala
z kuchyne Amélia. Cítim cigarety. Nemám najmenšiu chuť zapáliť si. Objavujúc nové vône a dimenzie Paríža,
zakusujem niečo nezvyčajné. Spoznávam družku clivotu . Obklopujem sa vecami
pripomínajúcimi domovinu. Nespoznávam sa. Vďaka Bohu, že ma učí nepredstavovať
si veci ideálne. Som šťastná, aj keď to určite nevidno. Čaká ma rok totálne
iného života než doma a pravdepodobne
značne odlišného od toho, čo som si predstavovala. Mám zmiešané pocity,
ktoré vychádzajú zo (očakávaných)začiatočných jazykových bariér a pohľadu
na tú moju izbičku(verím, že v septembri si to tu už zariadené ukultúrnim,
fotky to istia). A.(otec „mojich detí“) je milý vrámci svojich možností, ale
zajtrajších 5 hodín v aute bude asi komunikatívne náročných. Pripomína mi to tu intrák, ale doma som
v túžbe po tichu spala na pôjde v spacáku. Nemám byť rozvezená.
Zajtra príjdeme do Saint Palais, stretnem sa s E.(mama „mojicj detí“)(očakávam,
resp. chcela by som, aby sme si rozumeli) a s deťmi(Pane, daj mi
prosím trpezlivosť na ne)
Priznám sa, keď som sem prišla pred rokom, bola som plná
eufórie. Dnes ma chytá tá často predpovedaná clivota. Viem, že sa mi tu bude
páčiť a že sa nemám na čo sťažovať, len na svoju hlúposť. Nikdy ma
nenapadlo, že odísť na leto je niečo totálne iné, než na rok. S našimi som
sa rozlúčila s plačom. Extrémne sa
teším vlastne. Aj keď asi až na september, to nič, aj Grécko som prežila.
Dobalím sa na zajtra a pôjdem spať, ráno o 7 odchádzame tichým elektrickým Lexusom smer
Saint Palais. Nemyslela som si, že to
poviem a už vôbec nie, že tak skoro, ale chýbate mi... Moje Racionálno sa
ozýva, nech idem dopriať hygienu aspoň zubom a nech idem spať, že pocity
sú ako vietor a čaká ma dlhá krátka cesta a na začiatočné tesné
topánky si vraj o chvíľu nespomeniem.
Bez všetkého(pesničky a bla bla bla) idem spať, len mini-veľkou
vďakou a chválou na zvyškoch
nervových zakončení.
Bol to dlhý štart....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára