Quotidie de Patrícia(Peregrinus): 15. August , opäť raz oslavodiná pohotovosť

voľno. konečne.neviem...

15. august- Nanebovzatie, Arcachon (a celé Francúzsko slávi vo veľkom). Ach. Oslava sa skončila. Zúčastnila som sa veľkej omše s biskupom na pláži. Vrelé privítanie všetkých, aj len okoloidúcich. Out of buble. Čestná procesia s požiarnikmi v uniforme. U nás by sme to nazvali hody/odpust, tu sú to fệtes de la mer. Peniaze. Pláž. Radostní ľudia piknikujúc sendviče. Pridávam sa s kinder čokoládou a vodou zo supermarketu. Zapínam na pláži notebook. Pán po šesťdesiatke s cigarou sa ma prihovára, či idem kukať telku. Vravím, že tento výhľad na život je lepší, než telka. Pijem vodu. Pýta sa ma, či je to voda naozaj(v „našich“ končinách by som chápala podozrenie na pálené, ale tu? :D). Z diaľky počuť detský krik. Pán s cigarou zostupuje kochajúc sa k vode. Začína byť rušno, asi som si zvolia na miesto odpočinku čekpoint stretnutí. Chlad. Dnes pršalo, resp. postrašilo. A práve dnes, keď sú hody. Pánko hovorí rodine, že treba šetriť, že on ten sendvič doje. Nechal ma odfotiť si ho. Či som Angličanka. Pýta sa ma na Slovensko, či je Belehrad hlavné mesto. Bratislava- Belehrad, to znie podobne. Húpe sa na lehátku, zabáva celú pospolitosť komickými pádmi do piesku. Šoumen. Rozumel by si s mojou babičkou. Ponúkajú ma bonbónmi. Osamotenosť. Apollinaire povedal, že človek slobodný bude stále hľadať more. Tá slaná hmota sa mi stále prelína životom. E. mi vravela, že sa nemám dávať s cudzími do reči. Ale však ma poznáte. Už dvakrát som stretla iného sivovlasého pánka s brilantnou angličtinou a manželkou na vozíčku. Ľudia na ulici sú otvorení.

Keď nad tým tak rozmýšľam, nechcela by som mať au pairku. (L.-brácho mi hovoril, že je to normálne, že si stále pýtajú mamu, prirodzené.) A nechcem mať v chladničke evianku.

Čo je normálny život??

Po dlhej dobe som cestovala hromadnou dopravou. Loďka nás previezla cez Arcachonský bazén do Cap- Ferret. Ževraj tam prázdninuje veľa známych ľudí z telky a tak. Nezbadala som. A ba hej, boli sme navštíviť jedných rodinných priateľov. Ray-bany na očiach trojročného dieťaťa s plienkou. Vplyv. Piesok v topánkach z laugaríciovského New Yorkeru.

Cestou späť, vidiac partu kamarátov otvárať malého Hajnekena, som veľmi myslela na trochu iné geografické súradnice. Prispôsobujem svoj jedálniček a slovnú zásobu. Môj žalúdok našiel prístav tu, duša čaká na Paríž(nepochopte to nesprávne, ja tam nejdem s nejakým loveckým očakávaním!!! Len sa teším na ľudí. Obyčajných- viac menej, podľa možností). Je však aj naozaj oBohacujúce byť v týchto podmienkach. Komfort (nemyslím vehementne materiálny, ale aj duchovný a sociálny)minimalizuje možnosť vývinu. Preto je utrpenie určitým spôsobom tak dôležité. Ťažko sa mi to osvojuje.

Už sa učím, že „nikdy“ má často iný význam. O. ma chytí za ruku a so sladkým úsmevom hovorí, že ma nikdy nepustí. D. zase, že nikdy v živote mi nepovie ďakujem. Zase dneska obohatil vodu vo vani o produkt svojich nefrónov. O. dala pokračovanie seriálu „nieeeeee, ja toto jesť nebudem!“ Možno to znie krute , ale fakt chápem rodičov používajúcich rozumný fyz. trest za účelom výchovy. Veď aha, som tu, živá a zdravá a to si moje pozadie pamätá dosť.

Parafrázujem neviem koho: Au pair musí brať vrtochy tých malých profesionálne(nie snažiť sa ich vychovávať), to čo si rodičia vychovajú, to budú mať, keď ja už dávno budem iný chlebík papať. Inak Bacon je génius.

Vedľajšia manéž sa rozsvietila. Koníky, koče. Vôňa pizze. Vôna cigary. Pripomína mi to školský výlet v tretiaku, boli sme v Bratislave a s Vojtom sme si zapáli dutnik. Zdá sa mi to ako večnosť.

Ľudia sa približujú, mám dobrý flek a oni chcú vidieť ochvíľuzačínajúci ohňostroj. Strácam intímnu zónu a pocit teplých nôh. Výmenou za tak dobre zvláštny pocit. Ako keď si pankáč a prídeš na punkový koncert do iného mesta. Vesmírna odysea mi hrá v hlave.

Považujem sa za človeka, ktorý je často síce natvrdlý a ovplyvniteľný momentálnou hladinou progesterónu a adrenalínu, na druhej strane, keď si takto sadnem, zase raz si uvedomujem, že tento život vlastne milujem a akákoľvek modlifikácia (možno tak často želaná) by bola chybou v programe, nakoniec by sa nedal spustiť. (ako keď som „programovala“ v pascale na gympli a zle som zapísala tie syntaktické hovadiny). Dnes Futuramu pozerať večer nebudem.

Trávime svoj život hľadaním odpovede na otázku, kto som.

Uvedomujem si práve v tejto chvíli..

Že som.

A to je , voč tu běží. (Shakespeare, prepáč)

Začína ohňostroj, pakujem sa, nechám miesto iným. Vlastne nemám rada ohňostroj. Pripomína mi silvestre na novomestskom námestí. Snažím sa fotiť ľudí, ktorí fotia ten zhluk síry. Sú zaujímaví. Môj mobil fotí na kočku, ospravedlňujem sa za kvalitu.