deň 3

Páni... Fascinuje ma soľ. Obyčajná morská soľ. Dnes sme navštívili prírodnú „ohradu“, kde taký chlapík (prejavom mi trochu pripomína Pekyho v snedšej verzii) získava soľ vyparovaním z morskej vody tak ako v minulosti, bez akýchkoľvek prístrojov .Začínam nemať rada frázu: a BAAA  oui..“, pristihujúc sa, ako ju sama používam. Ozaj, ráno som bola nepriamo pasovaná za slobodnú mamičku. Cestou do parku s malým D. chceli so mnou započať rozhovor dvaja postarší mládenci v drahých topánkach a unudených očiach.“ Dobrý deň slečna, to je váš malý synček???“ „A ste slobodná???“. Ešteže D. pedáloval na sloníkovom bicykli dostatočne rýchlo, že naša konverzácia skončila v tomto bode. Francúzsko nefrancúzsko, pohľady okoloidúcich ma presviedčajú, že súdenie ľudí a vecí tak, ako sa na prvý pohľad javia, čiže jenným slovom posudzovanie nevymiera ani liberalizáciou štátu.  Aj tak to mám vlastne v paži, len ma napadá, ako často považujeme „západ“ za „slobodnejšie mysliaci“, pritom podľa mňa ten rozdiel priepastný nie je. Je to otázka jednotlivca.

Učím sa čaru jednoduchosti kuchyne a schopnosti chytať wifi.  Na pláži som socka, idem ku kaviarni   a sadnem si na lavičku vedľa s tou mojou Rotorolou. V izbe chytám signál systémom pokus-omyl.  Dvere treba pootvoriť  do uhlu 65° a máte obraz aj zvuk. Sledujem Campfest a myslím, že naživo to je 100 krát lepšie... D. sa zase zobúdza, zase bude krušná noc. Stiahla som si skype, už som aj vyskúšala. Vďaka Bohu zaň. Opäť je asi väčšina vecí úplne inak, než som si predstavovala, a som vďačná. Vivat spánok...