s5

Veľké „prepáčte“ potenciálnym čitateľom týchto končín.  Po takmer dvoch mesiacoch takmer non-stop života stráveného v novej domovine prichádza čas „prázdnin“, teda dva týždne v St. Palais.  Po nekonečných hodinách v TGV som znovuobjavila sladko zatuchlé prázdninové sídlo mojej rodiny(áno, dovoľujem si ju tak nazvať). Keď niekde prežijete úplne prvý mesiac svojho nového života tisíce kilometrov od rodnej hrudy, s veľkým nadšením a kostrbatou francúzštinou, tak na také miesta sa nezabúda. Prešiel nejaký ten čas a ja opäť otváram tento blog. Uvedomujem si svoju malosť a zmenu. Neviem, kde začať. Asi nadviazaním na posledný post.

St. Denis je veru štvrť pozoruhodná. Síce keď som sa tam istý piatok večer idúc na žúrku k vedúcemu mojej skupinky prakticky stratila,  nebolo mi všetko jedno, ale hovorím si „len určite nevyťahuj ten turistický plán, tvár sa, že si tunajšia“. Smejem sa, lebo nie som tunajšia a je tu stále čo objavovať, len akosi prechádzam do módu „veľkomestského dedinčana“, ktorý sa uspokojí s tým, že pozná svoje okolie.

Chodím do školy. Trikrát do týždňa na tri hodiny. V spoločnosti ďalších 7 au-pairiek brúsim svoju gramatiku. Suplujúci profesor Dany je típek, aký mnohých uchváti a mnohých otrávi. Keď si nevie spomenúť na moje meno, som “Ninja de Slovaquie“. Okolo mňa sedia tri nemecké „ninje“, dve talianske, jedna americká a jedna austrálska. Je to fajnová škola, čo vám poviem, reprezentujem tie naše končiny a chválim tých, čo zabodujú, poznajúc Bratislavu.  Akosi sa tam ale neviem... Múzeum so spolužiačkami, alebo  žúrka s Hillsong mládežou? Hádajte. 

Ozaj, čo sa týka tej kultúry s hlbokým vreckom, je to geniálne. „Kiosky mladých“ sú v Paríži 4, stačí prísť, vybrať si z ponúkaných divadiel, one- man shows alebo koncetrov, dva lístky na dve podujatia vo vrecku, stačí im moje meno.  Videla som SCOOP, komédiu v divadle Tristana Bérnarda a rozhodne je to len začiatok. Odškrtávam zo zoznamu múzeí: moderné umenie, judaizmus, impresionizmus... Nemôžem sa však zbaviť pocitu, že nerozumne využívam čas.  Paríž je vyčerpávajúci, jeden víkend na vidieku ma o tom presvedčil. Výnimočne som bola požiadaná stráviť s rodinou víkend v Bréchamps, spiacej dedinke hodinu cesty od Paríža. Viete si predstaviť ten šok, vidieť cestu bez jedného auta, vidieť v noci hviezdy a na ulici nestretnúť ani živej duše? Nezvyk, ale mimoriadne osviežujúce, ako Taizé, čož je ale iný odstavec.

Na veľkomesto som si zvykla pomerne rýchlo, milujem tie možnosti, ktoré ponúka. Metro každé dve minúty, široká škála všetkého, aj čoho nechceš(mení sa môj pohľad na to množstvo žobrákov, učím sa neignorovať a deliť sa o olovrant). Opúšťajúc Slovensko som si však hovorila, že keď už tam budem, rada by som niekedy na konci pobytu rada navštívila Taizé, miesto známe svojim paradoxným pokojom. Netušila som však, že tam strávim uplynulý víkend a v takejto partii. Najnovšie som si, prosímpekne, vyskúšala rolu „pedagogického dozoru“(och, ako strašne to v slovenčine znie).  Partia gymplákov z Lycée Charles Péguy sa tam vracia každoročne a mamine kamarátky pracujúce na tej škole mi navrhli, či nechcem ísť na víkend s nimi. Až na to, že v utorok som behala v krátkom tričku a tam bol v sobotu 1 °C to bol skvelý čas, v mnohom poučný.  Narazíš na zaujímavých ľudí aj bláznov, rozšíria sa ti obzory a scvrkne sa ti žalúdok. S maturantom Saladínom konštatujeme, že je to dobrá skúsenosť. Na, nech sa páči http://www.taize.fr/

Ináč si uvedomujem, aké skvelé veci mám v ceste, len ich nevidím, lebo buď decká hnevajú, alebo dochádzajú lístky na metro, alebo som hladná a zas si varím ravioli, alebo sa proste práve v tej chvíli cítim osamelo. Som taká rada, že som tu.

Dnešok bol zaujímavý. Z Gare de Montparnasse nám šiel TGV o tretej popoludní, ale s dvoma deťmi a troma kuframi jeden nikdy nevie, tak sme vyrazili z domu tak, že sme nakoniec strávili hodinu v čakárni, diametrálne odlišnej od tých našich, nehovoriac o veľkosti. Pod logom „štátnych železníc“ by som čakala hocičo, len nie klavír s nápisom „zahrajte si “. Niektoakosteward mi ponúka na požičanie dennú tlač. Venujem pozornosť tmavému mládencovi, ktorý rozozvučal tú zázračnú čiernu skriňu. Drzé holuby hľadajúce miesto na život(na hodinách, pod strechou, všade je tá ihloidná ochrana proti holubom).  Sranda,  spoznávam melódiu  http://www.youtube.com/watch?v=Dyo4tNwNIvQ&feature=related a zrak mi mimovoľne padá na tie kabínky s nápisom PHOTOMATON J s Eleonórou sa na seba pozrieme, myslíme na to isté. Obe unavené, dnešok bol ťažký, ešte nikdy som ju nevidela tak na decká kričať. Už je dobre, zaspávajú jej v náručí.  V hlave sa mi rekapituluje posledný mesiac.  Slováci sa ma pýtajú, akí sú Francúzi. Francúzi sa ma pýtajú, čo si o nich myslia Slováci. Klišé „šarmantní ale neverní“  ich vždy pobaví. Neodvážim sa potvrdiť či vyvrátiť. Záleží. Včera večer napríklad ma jedna vec prekvapila. Merajúc unavená zvyčajnú cestu z metra domou, prechádzam okolo reštaurácie s morskými plodmi. „Šéfkuchár “ tam pred očami všetkých hostí a prakticky aj okoloidúcich pripravuje tie slané potvory. Párkrát ma pozdravil ale ja som sa vždy ponáhľala. Včera sme mal kopu práce, pozdravili sme sa, prišiel mi podať ruku a že nabudúce ma pozýva, len teraz má veľa hladošov.  Rozmýšľam, či by sa toto stalo na Slovensku, tie drobnosti, keď sa pýtaš na cestu a domáci ti s úsmevom odpovie a nezabudne pridať kompliment. Keď v potravinách kladieš veci rovno do tašky namiesto do košíka, lebo tu všetci vedia, že aj tú poslednú vec potom vyložíš a dáš nablokovať, a nepokladajú ťa za zlodeja.  Keď si nevieš rady s kufriskom vo vlaku a potetovaný pankáč štyridsiatnik ti ho s úsmevom vyloží.  A na druhej strane, kvantá žobrákov, o ktorých nikto nezakopne a štatistiky ukazujúce, že jeden pár z dvoch sa rozvedie. Pýtam sa, čo by som písala, keby som nebývala a nepracovala v najexkluzívnejšiej štvrti, nebola beloška, nevedela akotak po francúzsky a nemala žiadne konexie...