dozvedám sa mnoho nových vecí

25. septembra 21:19

Dozvedám sa mnoho nových vecí. Že v mojom vchode má ambulanciu populárny psychiater. Že toto mesto sa v istých oblastiach veľmi podobá na ten náš postsocialistický betónový raj. Že Sokrates mal s tým svojim "viem, že nič neviem" veľkú pravdu a že to pasuje aj na mňa tu. Naivne som sa dnes vybrala na Marché aux puces, čiže blší trh. Naivne preto, lebo bol utorok,asi jedenásť hodín doobeda a bola som sama. Prvý raz, odkedy som tu, som mala ozajstný strach. A to za bieleho dňa. Zamračené, nikde takmer nikoho, prechádzam "mestečkom" podobajúcim sa Pompejám . Keď hovorím Eleonóre, kde som bola, zdesene na mňa pozerá, že St. Dennis (kde sa to nachádza) je už vlastne predmestie, preslávené drogami a kriminalitou. Mohlo ma napadnúť, že v dnes je nie "trhový deň". Zavreté obchody so starožitnosťami, na roletách graffiti. Cítim sa presne ako to dievčatko v tom japonskom animáku, čo prišla do zakliateho mesta. Špina, vôňa orientálnej kuchyne a cigariet. Moja farba pleti je tu prisvetlá. Na hony vzdialená od toho „šik“ Paríža, čo poznáme z pohľadníc a dychtíme po ňom.  Konečne nachádzam stanicu metra. Staré vagóny a indické deti. Sú neuveriteľne tiché. Neuveriteľne. Na schodoch sedí dievča v mojom veku, usmieva sa na mňa a kŕmi svojho malého suchou bagetou.  V metre vyťahujem zápisník a ceruzku, obzerám sa a evidentne som obzeraná. Linka číslo 13. Prvý človek v obleku. Ustráchaný pohľad, tlačí do seba senvič made by manželka zabalený v alobale. Nesmrdí to tu, len to nie je reprezentatívne, nie je to šik. Z šoku sa pomaly preberám. Strach ustupuje, začínam mať pocit, akoby tu jedna časť môjho ja patrila. Nachádzam druhú tvár slávnej metropoly a teší ma to. Dredatí černosi a matky s burkami na hlavách.  Tá najbližšie pri mne sa podobá na sr. Reg. Stretnú sa nám pohľady, v očiach mnoho otázok na moju adresu. Všetci majú čierne koženkové bundy, moje červené kárované sako Alain Manoukian mi neumožní skryť sa.  Počúvam džez a môj alarmujúci žalúdok. Vystupujem pri Ajfelovke, idem do CIDJ (informačné centrum pre mladých), vraj sa tam dá zistiť, kde za kultúrou s hlbokým vreckom. Nezistím nič, koná sa tam trh práce pre mladých bez diplomu. A práca mi rozhodne nechýba. Na Marsových poliach, v spoločnosti turistov a žobrákov, vyťahujem svoj obed v plastovej miske. Romantiku dotvára začínajúci dážď. Zrie v mojom vnútri nutkanie zobrať bowlingovú guľu a triafať. Prechádzajúc Trocaderom už asi môj výzor naháňa strach a doma rozbijem pohár (ale to fakt nebolo naschvál). Decka dnes boli mimoriadne strašné, to sa dá asi ťažko opísať a.........a neoplatí sa o tom hovoriť. V tichu izby po prvý raz zisťujem, že môj make- up nie je slzoodolný. Nie, nechcem ísť domov, len prestávam mať rada svoju prácu, mierne povedané. Je to tým, že idem z vlastných síl. Matúš 11:28 („Poďte ku mne všetci, kt. sa namáhate a ste preťažení, a ja vám uľahčím.“) je pre mňa dnes aktuálnejší ako inokedy. Od zajtra „pôjdem“, lebo z vlastných zásob to končí neslávne, dnešok je toho opäť príkladom.