Bach a sušička prádla

Počúvam Bacha a idylku dotvára hluk sušičky. Toto mesto ma očaruje stále viac. Boulevard St. Germain ukrýva poklady. Nádherný kostol St. Germain de pré(popularitou Notre Dame nekonukuruje, zato ale máte naozaj pocit, že ste v kostole.)Jednoduchosť a živá tradícia prinášajúca zmenu. Je to iné, necítim najmenší závan (tak vyčítaného) etnocentrizmu, skôr spoluprácu "rôznych".Plánovaný návrat v najbližšej dobe.
 A potom človek prejde cez cestu a uprostred všetkých tých (L)Ujov Vuittonov a neviemčohoešte  zrazu "vintage kilo shop", po našom sekáč, jak sa patrí :) vravím, že do tých končín sa oplatí vracať.
Nerozumiem všetkým tým jedincom s foťákmi, šplhajúcim sa na Ajfelovku, keď centrum George Pompidou ponuka mega terasu dokonalým výhľadom a kvantum stolmi a stoličkami, priam ponúkajúcimi sa na alternatívny piknik. Len tri hlučné američanky, vietor a obrovský priestor. Rada by som to tam niekomu ukázala, snáď to raz bude možné. Celý ten komplex je pozoruhodný a ja sa ponáram do Dadaizmu a nadrealizmu. Diela Marcela Duchampa (pre tých, ktorých to zaujíma viac http://sk.wikipedia.org/wiki/Marcel_Duchamp , pre ostatných to bol "umelec", ktorý sa v dobe, keď umenie dosahovalo "dokonalosť" pokúsil  "zničiť" umenie , ako ho poznali dovtedy.vzniklo z toho toto: )

Bicycle Wheel

Marcel Duchamp

Eufória sa končí o pol piatej, utekajúc do školy vyzdvihnúť deti (nabudúce musím počítať s tým, že metro chodí často a pomerne rýchlo, ale nie je to raketa). Mám problém, hnevám sa, prečo je to také ťažké vysvetliť, že skákať zo stola v bytovke a vrieskať na plné hrdlo za každú hlúposť nie je spoločensky prijateľné a často to má dopad  na vlastnú existenciu...Ja to ale sama neporiešim. Viem, že to nie je moja starosť a že skôr bude múdrejšie zmeniť môj postoj, než ich správanie, to je ale niekedy konská práca.  Miluj a rob čo chceš, povedal Augustín (ten svätý,nie ten 6 ročný bratranec "mojích detí" ). Tak, to bude veľa práce.

Spoznám tu celý svet, teda ľudí z celého sveta. Mojim profesijným vzorom je Thajčanka (zabudla som jej meno, viete si predstaviť, aké komplikované asi bolo ), ktorá hovorí mandarínsky, japonsky, anglicky, španielsky a samozrejme thajsky. A do Paríža prišla učiť sa po francúzsky. A ľudia z Konga, ich legendy o sirénach, sú fakt neskutočné.Myslím, že Mácha svoje Kytice môže odložiť do vázy. Dnes sa vraciam do židovskej štvrte, stojí za to. Btw, ak má niekto chuť vidieť toto mesto z opisovaného uhla pohľadu, milerada posprevádzam!