Milujem toto mesto, nachádzam v ňom neskutočne veľa. Naposledy som sa zmienila o svojej
dileme. Myslím, že som našla odpoveď. Vrátim sa. Začnem študovať
prekladateľstvo francúzštiny a portugalčiny, angličtinu si doplnkovo
spravím na nejakom jazykovom inštitúte. A potom cez Erazmus sa snáď vrátim.
Keď to tak bude mať byť. (pri poslednej vete som si uvedomila, aká som hrdá, že
hovorím tak dobre slovensky :D)
Totiž. Ja som opitá týmto mestom, týmto novým životom,
možnosťami. Ďaleko od tých starých nemeniacich sa problémov. Mám tu priateľov (cvičím tri jazyky s native
speakermi naraz), poistenie, minibývanie (2x3 metre štvorcové s umývadlom
a poschodovou posteľou), stravu a zopár eur. Žijem v (takmer)
centre mesta snov, beriem kurzy francúzštiny na jednom
z najprestížnejších inštitútov. Starám sa o dve vnúčence Markíza
a Markízy de V., keď sa ochladilo, dostala som prvý darček na narodeniny-
zimnú bundu :D .
A predsa. Viem, že jedného dňa to skončí. Je to istým
spôsobom motivujúce. Ženie ma to, aby som nasala čo najviac. Aby som, keď sa vrátim na to naše drahé malé
postkomunistické Slovensko, mala originálnu skúsenosť, ktorá bude
užitočná. Ostať tu by bolo ľahké, ale
prečo by som potom prežila svojich prvých
19 rokov na Slovensku? Sú ľudia,
ktorí ma budú preto považovať za blázna.
Myslím že im sčasti rozumiem. Paradoxne sa však v cudzine učím
národniarstvu. Aj keď mi je z mnohých vecí „doma“ zle (korupcia, malomeštiactvo, politika,
predsudky , nevkus...), máme si navzájom čo ponúknuť, rodná zem a ja. Chcem sa vrátiť a dať to, čo som tu
dostala; či už v profesnej, kultúrnej
alebo duchovnej rovine. Lebo...
Keby som tu ostala, nasávala by som
ďalej, až by som bola homogénna s prostredím. Ale čo ďalej? (v najlepšom prípade) Skvelá
výška a džob, kultúra a vymoženosti veľkomesta. A čo ďalej?
A čo ďalej? A čo ďalej? Možno
intuitívne tuším, že by som veľa zmeškala. Vidím to na tých Američankách okolo
26tky, čo tu majú skvelú prácu a veľký byt, ale.... hmmmmm.
A tak nasávam. V každej oblasti. To, čo mám. Nič netrvá večne (ani na Slovensku). Spomínam si na ten otrepaný vtip: že keď sa
chcete vyhnúť koncu sveta v 2012, príďte na Slovensko, sme 40 rokov
pozadu.
Dni sú krátke. O piatej je šero. Je (bola) nedeľa.
Dnes budík zvonil 7:30. Na 8:30 som mala byť
u teoreticky v divadle Bobino ( Hillsong to prenajíma na nedeľné
„zhromaždenia“) kvôli porade tímu. Samozrejme, polovica meškala (tu majú nejaké
iné časové pásmo). Som rada, že som časť Welcome tímu, baví ma nadväzovať
kontakty s ľuďmi, čo prichádzajú prvý raz s výrazom „?“ na tvári. Mám rada naše skupinové obedy. Dnes
sme boli v „Turnesole“, bistro oproti (všetky
bistrá, café a palacinkárne na Montparnasse majú také svoje čaro). Ale
také ozajstné bistro. Žiadny McDonald. Peňaženka mi našepkáva, že bude
rozumnejšie dať si najobyčajnejší senvič. Poslúcham, nie som jediná. Spoznávam
Brazílčanku Nataliu, jej entuziazmus; že mi bude dávať seriózne hodiny
portugalčiny ma príjemne šokuje. Potrebujem to.
Mám nabudúce doniesť svoje materiály.
Býva vo Versailles. Dolieha na
mňa únava. Stmieva sa a ja vystupujem
neplánovane z metra v polovici cesty. Mám reflexívno- turistickú chuť
prejsť sa po Champs Elysées. Cítim závan tej predvianočnej nálady, nepáči sa mi
to. U Uja Vuittona výklad ešte
nezmenili, Lancel však stavil na megaakožeľadové kocky darčekovo previazané
a na nich tie ich kabelky (nerozumiem tomuto štýlu umenia).Hneď čo skončí
Hallowen, už sú Vianoce. Nervózne auta s diplomatickou značkou
a žobráci bez nôh. Za 15 minút som u seba, v papučiach. Zisťujem,
že všetko nafotené proste nemôžem zavesiť, nezbalila som si USB kábel z tej mojej kompaktnej mašiny.
Píšem a plánujem zajtrajšok. Na stole leží práca do školy. Každý pondelok
ráno do pol jedenástej je v Sturbuckse
espresso zadarmo. Myslím, že to s Hermine využijeme. Konečne si vybavujem lietačku na metro.
Baví ma uťahovať si z ľudí. Keď hádajú môj vek
a ja im poviem, že mám dve deti- 6 ročné dievčatko a 4 ročného
chlapca, niektorí mi to zožerú aj s navijakom.
Eleonóra odišla na 5 dní so žiakmi do Osvienčimu. Špeciálnym
„ Vlakom Spomienky“, plným parížskych gymnazistov . Nechala mi tu plnú chladničku a dve deti. Dúfam, že
ubudne len z chladničky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára