Svetlo,Baudlaire a oceán

Dnes ma fascinuje svetlo a prespektíva. 

Východ z metra na Arroios. 

S Barbarou,novou kamoškou objavujem nové čarovné miesta. Napríklad tento bar, ktorý sa nachádza na streche mestských garáží. 

Debata o Izraeli a mužoch sa pretiahla, čo mi dalo možnosť urobiť viac záberov. 

Škola ma napĺňa. Až na niektoré predmety. Veľa čítame a diskutujeme. Má to tu podstatne inú príchuť, ako u nás. Nech je to však akokoľvek, som si plne vedomá, že obsah hodín je v konvenčnom slova zmysle málo využiteľný (až na pivné debaty, do ktorých budem vedieť kontribuovať oveľa kvalitnejšie). Preto som rada, že doma máme aspoň ako-tak formáciu zameranú na reálnu prácu. 

Camões vraví:

Quem não sabe arte, não na estima. 

Lusíadas, 5:97

Istým spôsobom je to ale utópia, svet by bez stavbárov (ani matematikov ;)) nefungoval. 

S profesorom literatúry rozmieňame ma drobné Baudlaira a dekadenciu. Spomína na detstvo v koloniálnom Mozambiku, na všetko to svinstvo, čo tam bieli (často aj cirkevní) hodnostári robili. 

Ako prednáša, spýta sa ma, prečo som veriaca. Vravím, že mi to dáva odpoveď ma moje otázky, že je to výzva a že svet (hlavne ten kresťanský) potrebuje Baudlaira aby sa zamyslel nad tým, čo prijal ako tradičnú vieru. Na tom sa zhodneme. 

Čítame Albatrosa, hodina končí a my ideme na pláž.