Sú zvláštni,ale opravdiví.
Ich privítanie sa nedá zrovna nazvať vrelé(skôr rozpačité), ale keď sa cez to človek prenesie,uvedomí si,že spoznal hodnotných ľudí a šípi,že ho prijali už za svojho,že nebudú hrať divadlo à la amerikánci.
Vravia o sebe,že sú defaultne smutní, ale "smutní" to nevystihuje ani zďaleka. É o fado, é o destino, vysvetľujú.
Všetky tie klišé bulshit popsongy o nešťastnej láske - asi som tomu nikdy úplne neverila. Keď ale títo schytia gitaru,pohár vína im dorozväzuje jazyk a začnú rozprávať o svojej ex,vtedy sa môže každý Enrique Bailando strčiť.
To je skutočné fado.
Vyfasovala som veľmi krátky zoznam portugalských klasikov,ktorých sme popri Camoēsovi nestihli prebrať.
Zajtra mierim do knižnice.
Popri tom všetkom blúdim myšlienkami do Kálnice a na Mlyny. Na úžasných Slovákov (a osobite jedného) a Slovenky,na ktorých nezabúdam a za ktorých som vďačná.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára