Súkromná zbierka umenia Calmuste Gulberkiana. Pastva pre oči.
Od egyptských náušníc cez čínsky porcelán a manuskript Aristotelovej metafyziky až po Rembranta a Maneta.
Keďže si z každej transakcie nechával 5%, rýchlo prišiel do štádia,že nevedel,čo s peniazmi a tak skupoval umenie a jeho nadácia dodnes ponúka štipendiá pre študentov.
Na ceste zo Santiaga si u mňa spravila zastávku Lulu. Po letmej prehliadke mesta varíme so spolubývajúcimi. Učím sa indickú kuchyňu a zisťujem, že si už neviem predstaviť kuchynský život bez koriandru. Zakotvíme s koktejlom v jazzovom bare Páginas tantas v Bairro Alto.
Traja muzikanti na scéne (klavír,kontrabás a bicie) posúvajú hranicu možného. Začnú nejakou klasikou (napr. Bartók) a zrazu je to Nirvana - v jazzovej verzii,podotýkam.
O vypaľovačkách typu staré songy Amy Winehouse ani nehovoriac.
Dohrali asi o 2 ráno a ešte nám stihli dať adresy ďalších jazzových pointov.
Odchádzame viac,než spokojné a ešte sa stíhame odfotiť s Pessoom
Nasledujúce ráno píšeme pohľadnice v largo de intentente. Konečne nachádzam to pozoruhodné miesto Casa de Independente,o ktorom mi tu všetci básnili.
Lulu je fascinovaná kachličkami.
Random sme natrafili aj na nemocnicu a múzeum bábik.
Nočný život je naozaj nočný. Tu sa všetko prakticky zobúdza k párty po polnoci. Na Slovensku nemysliteľné. Toto mesto je čarovné v tom,že sa tu domáci krásne mixujú s turistami a že vedľa obchodu so suvenírmi nájdeš ultaoldschool holičstvo s výhradne domácou klientelou. Keď však ide o bary, tie sú sústedené v jednej štvrti (Bairro Alto), ktorej nočná premávka sa podobá novomestskému jarmeku na dvadsiatupiatu.
Zvláštnosťou je tzv. Ružová ulička, rozumej 100 metrov ružového asfaltu. V jednom z podnikov bývajú swingové párty a hudba z 20tych rokov. Na fotke je ale iba cez deň,keď spí. V noci by sa zachytiť nedala.
Domov chodíme výhradne peši (tak 25 min) a nachádzame ešte o pol 3 ráno otvorené kníhkupectvo a Burger King.
Ďalšie ráno hľadáme miesto na kafé a objavujeme uličku na São Cristovão, ktorej street art je aj na pohľadniciach.
Malí domáci futbalisti aj turisti. Škoda,že káva je tu poslabšia.
Posledný deň s Lulu venujeme návšteve Belému, kvázi mestskej časti Lisabonu,ktoré bolo východzím bodom pre zámorské plavby v čase objavov.
Kosti v tunajšom kláštore zložili Vasco da Gama aj Luís de Camões.
Chvíle samoty na pláži.
Stále viac si uvedomujem ich dôležitosť pre môj život.
V hlave sa mi vynára Kirschnerovej "bývam v cudzom meste,plnom cudzích ľudí, v cudzom byte spávam...." Strach ma síce nebudí, ale jeden jeho druh registrujem. Je to strach z pocitu opustenosti.
Spomínam na prvé dni v Paríži. Vidím spoločné menovatele aj odlišnosti.
Jednu vec mi však tento týždeň ukazuje. Tú prostú pravdu,ktorú my, spoločenskí ľudia občas potrebujeme znovuobjaviť - že hodnota, resp.sociálna úspešnosť človeka nezáleží od toho, koľko cool priateľov si v dokáže v cudzom meste nájsť za čo najkratšiu dobu.
Ale dosť filozofie. Som presvedčená,že tento Erazmus mi dá to najlepšie,čo budem potrebovať.
Dnes som objavila ďalšie zázračné miesta:
LX factory. Predstavte si KC Dunaj vo veľkom. Je to ako mega hispta dedina, obchodíky, kantína, kníhkupectvo, dielňe umelcov. Všetko v areáli jednej bývalej fabriky.
Café Tita (oproti tržnici na Cais de Sodré)
Každú nedeľu poobede sa tu jazzovo džemuje, káva výborná a čašník mi dokonca požičal nabíjačku na môj vybitý mobil.
Zajtra idem do školy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára