Svetlo,Baudlaire a oceán

Dnes ma fascinuje svetlo a prespektíva. 

Východ z metra na Arroios. 

S Barbarou,novou kamoškou objavujem nové čarovné miesta. Napríklad tento bar, ktorý sa nachádza na streche mestských garáží. 

Debata o Izraeli a mužoch sa pretiahla, čo mi dalo možnosť urobiť viac záberov. 

Škola ma napĺňa. Až na niektoré predmety. Veľa čítame a diskutujeme. Má to tu podstatne inú príchuť, ako u nás. Nech je to však akokoľvek, som si plne vedomá, že obsah hodín je v konvenčnom slova zmysle málo využiteľný (až na pivné debaty, do ktorých budem vedieť kontribuovať oveľa kvalitnejšie). Preto som rada, že doma máme aspoň ako-tak formáciu zameranú na reálnu prácu. 

Camões vraví:

Quem não sabe arte, não na estima. 

Lusíadas, 5:97

Istým spôsobom je to ale utópia, svet by bez stavbárov (ani matematikov ;)) nefungoval. 

S profesorom literatúry rozmieňame ma drobné Baudlaira a dekadenciu. Spomína na detstvo v koloniálnom Mozambiku, na všetko to svinstvo, čo tam bieli (často aj cirkevní) hodnostári robili. 

Ako prednáša, spýta sa ma, prečo som veriaca. Vravím, že mi to dáva odpoveď ma moje otázky, že je to výzva a že svet (hlavne ten kresťanský) potrebuje Baudlaira aby sa zamyslel nad tým, čo prijal ako tradičnú vieru. Na tom sa zhodneme. 

Čítame Albatrosa, hodina končí a my ideme na pláž.

Na ženskú nôtu

Dnes som sa mala stretnúť v tunajšom kváziÚpecečku s tetou, ktorá mi má povedať o možnostiach chodiť tu do nejakej skupinky. V šátách z Háemka (áno,PMS mi dal zámienku urobiť si včera radosť a kúpiť si ich) prechádzam po Avenida da Liberdade a prutko nenápadne očumujem výklady Prady a Uja Vuittona.  Ani náhodou netvrdím, že môj život by bol s kabelkou za 4000 €  plnohodnotnejší, ale come on, kto nemá raz za čas chuť na takýto window shopping? 

Táto ulica vyzerá ako tropickejšia verzia Champs- Elysées (ale je tu podstatne menej turistov)

Cartier je presne na začiatku ulice na ľavom rohu. Presne ako v Paríži. Ostatné butiky fotiť nebudem, na to mi chýba dostatok turistickej odvahy. 

Na moje prekvapenie som tu medzi butikmi naďabila na slovenskú ambasádu. Na prechode stojí auto a z reprákoch na streche mu hučia nejaké predvolebné kecy. 

Bodku za Avenidou urobilo mladé žieňa s úsmevom, ktoré rozdávalo letáky o nejakom luxusnom mäsiarstve. Podáva mi jeden a pýta sa, kde som kúpila tie šaty, čo mám na sebe, že sa jej fakt páčia. 

koriander, kultúra, káva, kráčanie a krásna pláž

Blší trh pri St. Apolónia. S Clàudiou, katalánskou študentkou umenia sme si urobili super sobotu.Tá šialená zmeska ľudí, ktorá víkend čo víkend vysype na zem svoje poklady a vykrikuje si reklamu. Od paničiek s obrusmi až po afričanov s príslušnestvom ku nokii 3310i a originálmi raybanov za 5 éčiek. Odchádzam "len" s oldschool šúľačkou a košeľou pull&bear za 50 centov.

Keď budem veľká, vrátim sa a odnesiem si pár starožitností. 

Naša cesta vedie ďalej do jedného z najfascinujúcejších múzeí, aké som kedy videla. Je v Beléme a veľmi rada Vás tam zavediem. Seriózne konkuruje Centre de George Pompidou. 

Oceán. Nedeľa na pláži so spolužiačkami z celej Európy. Tie Angličanky sú naozaj osobité, ale v dobrom slova zmysle.

Voda neskutočne studená, ale my sa tak ľahko odradiť nedáme. 

Večer patrí opäť Clàudii a poézii v Estação Cultural, veľmi zaujímavému miestu asi 300 metrov od môjho bytu.

Včera mali Katalánci hlasovanie o nezávislosti. Výsledok bol za. Clàudia mi vysvetľuje, prečo je independentistka a prečo si tým ale nie je istá.

Pýta sa ma na situáciu na Slovensku. Keď jej hovorím, že ľudí, ktorí utekajú,aby si zachránili holý život u nás voláme "možnoteroristi", krúti hlavou. 

A ja s ňou, odtiaľto mi nič iného nezostáva. 

V zelovoci sa mi tradične prihovorí predavač, pôvodom Bangladéšan. Už minule som mu vysvetlila, že mu číslo nedám, ale evidentný nedostatok sociálneho kontaktu ho nezastaví a tak mi rozpráva o svojom živote v Londýne, ako tam mal super džob a "all that white people that loved me so much" , ale úrady mu odmietli predĺžiť povolenie na pobyt. Domov sa vrátiť nechcel, tak si otvoril v Lisabone zelovoc a naďalej sníva o biznise v Londýne. Hindi je inak z lexikologického hľadiska veľmi zaujímavý jazyk, aj to som sa dnes dozvedela. 

Zopár veciam nerozumiem:

Prečo sa hodiny lexikológie zmenili na túlanie filozofiou. Profesorka Palmíra (áno, naozaj sa tak volá) vyslovila jednu zaujímavú vec: Dokázať pravdivosť nejakého tvrdenia je nemožné. Vždy je však možné (a to sa máme ako mysliace tvory snažiť pri argumentovaní) dokázať mylnosť antitézy.

Prečo tu nemajú tofu a prečo dávajú všade cukor. Btw, objavujem ďalšie indické korenia, návrat na Slovensko bude po gastronomickej stránke bolestný. Napríklad trs čerstvého koriandru tu dostať za pár centov, zatiaľčo v bratislavskej Bille si za dve stonky v plastovom obale pýtajú nekresťanské peniaze. 

A nakoniec, prečo je tunajšie H&M asi šesťkrát väčšie, než to naše (a to je Portugalcov všeho všudy 10 miliónov). 

Škola, teplo, Primark a super hlboké reflexie

Každý deň je tu. 30 stupňov a ja som na Slovensku nechala všetky letné veci.V tomto Primark-u  (veďla štadiónu Benfica Lisboa) už majú len rukavice a šály, o šortkách ani počuť. Nechápačka. 

Nákup tých drobností za euro,ktoré zútlňujú prenajatú izbu. Btw,za ceny ako na e-bayi sa tu dá ľahko zohnať príslušenstvo na ajfón a kúpelňové doplnky.

Slepá žobráčka v metre. Už ju stretávam druhý krát.

Radšej som odfotila len ten štadión,resp.to,čo z neho bolo vidieť

 

Pivko s kamoškou moraváčkou na pieskovom brehu rieky (Praça de comércio) s mŕtvimi medúzami,turistami a mladomanželským párikom,ktorý sa prišiel fotiť (btw,naše posledné výskumy potvrdili, že voda v tejto kvázirieke je slaná). 

Na malebných schodoch pod mojim oknom sa natáča nejaký film. Zrazu príde vychichotaná babička o dvoch barlách a ako sa tak ide vláčiť hore, herečka a režisér nechajú všetko tak a idú jej pomôcť.

Ďalšie dni školy. Hodiny s ľuďmi, ktorých vedomosti a prístup k študentom obdivujem. Na tejto pôde majú po organizačnej stránke mnohé zaujímavé riešenia, ktorých líčením nehodlám cteného čitateľa unúvať. Ale aspoň tie mikrovlnky by nám na Slovensku mohli zadovážiť. 

Socializácia s nie mainstreemovými ľuďmi prichádza prirodzene. Konečne už väčšinu dňa hovorím portugalsky. Taliani sú neuveriteľne ukecaní a španielky pohodové, ďalej cvičíme portunhol.

Že nie som na každej Erazmus zábave ma netankuje, tam by som aj tak hovorila len anglicky. 

Radšej mám obedy s akademickými domorodcami, učím sa, ako sa povie "No ako? Pohodička", ako volajú turistov (to nesmiem prezdradiť) a ako rozpoznať, kedy si zo mňa uťahujú. 

Vraciam sa z koncertu v Casa de Independente, opät raz premnoženého homo hipsterus. S ľútosťou parafrázujem zloducha z Rodinky úžasnej, ktorý hovorí "When everyone will be special, noone will be special anymore". Ako som sa tak poobzerala okolo seba, tak som si uvedomila, že to isté platí aj na originalitu.

Aj tak to tam ale mám rada, s týmito ľuďmi sa stotožňujem určite viac, než s techno-ľudovkovými vyznávačmi Pitbulla. 

Po ceste domov vidím spať bezďákov vo výkladoch luxusného nábytku. 

Pre tento príspevok som veľa neodfotila, a to z viacerých dôvodov. Buď boli tie chvíle príliž čarovné, príliž klišé ( nevestu na pláži na ružových podpätkoch si fotil každý) alebo boli miesta, kde vy som o vytasené Áj-Jablko 5 mohla mohla veľmi rýchlo prísť. 

Nová epocha

Dnes sa začala škola. 

To,že sa priamo v budove fakulty predáva alkohol (sú tu kantíny aj jedna vyslovenežekrčma,kde malé pivo stojí 90 centov) a že v záhrade to páchne po gandži ma ešte stále prekvapuje. 

Neviem,na čom frčí docentka klasickej literatúry,ale je to paráda. Tunajší spôsob výučby je diametrálne odlišný. Tých ľudí tu nútia myslieť, nachádzať súvislosti,nie bifľovať sa. Postoj učiteľa "počúvaj dobre,čo hovorím,lebo so mnou môžeš nesúhlasiť a ja sa môžem mýliť" ma skutočne oslovuje.Dve minúty po konci hodiny som si zadovážila antivariátne vydanie Os Lusíadas a verím,že sa ním prelúskam.

 

Zo zvedavosti som sa prihlásila na Moderné umenie Severnej Ameriky. Neľutujem. Profesorka nás posiela do múzea v Beléme a akademický report z návštevy sa počíta do známky. Ten predmet má svoj vlastný blog a  pod pojmom "aktivita na hodine"(ktorá tvorí viac,než 20% známky) sa myslí to, že študenti majú postovať a reagovať zmysluplnými komentármi na posty svojich kolegov. 

 

Holanďan, ktorý prednáša brilantnou portugalčinou o multilingvizme a politike lingvistiky je naozaj kapacita. 

V jedálni som naďabila na partiu francúzov politológov, s ktorými som objavila ďalšie zaujímavé miesto. Tržnica Ribeiro je plná stanovíšť s vínami a pivom,dokonca si tam človek môže sám čapovať ako v subwayi. Diskusie o laicite štátu, rasizme a porovnávanie slova "ultra ľavica" v francúzskom a slovenskom kontexte. 

Príjemná prechádzka v botanickej záhrade Princípio Real. Opäť sa dozvedám nové veci o mäsožravých rastlinách, kaktusoch, o pôvode slov a o náture portugalčanov.

Toto mesto začínam mať naozaj rada. 

 

Lulu v Lisabone a všetky tie krásne veci.

Súkromná zbierka umenia Calmuste Gulberkiana. Pastva pre oči. 

Od egyptských náušníc cez čínsky porcelán a manuskript Aristotelovej metafyziky až po Rembranta a Maneta.

Súkromná zbierka,podotýkam. Tento človek stojí za googlenie, pre Portugalsko je jeden z kľúčových ľudí. Pôvodom Armén, známy ako "pán 5%" bol ropný magnát s vášňou pre umenie a kultúru.

Keďže si z každej transakcie nechával 5%, rýchlo prišiel do štádia,že nevedel,čo s peniazmi a tak skupoval umenie a jeho nadácia dodnes ponúka štipendiá pre študentov. 

Na ceste zo Santiaga si u mňa spravila zastávku Lulu. Po letmej prehliadke mesta varíme so spolubývajúcimi. Učím sa indickú kuchyňu a zisťujem, že si už neviem predstaviť kuchynský život bez koriandru. Zakotvíme s koktejlom v jazzovom bare Páginas tantas v Bairro Alto.

Traja muzikanti na scéne (klavír,kontrabás a bicie) posúvajú hranicu možného. Začnú nejakou klasikou (napr. Bartók) a zrazu je to Nirvana - v jazzovej verzii,podotýkam. 

O vypaľovačkách typu staré songy Amy Winehouse ani nehovoriac.

Dohrali asi o 2 ráno a ešte nám stihli dať adresy ďalších jazzových pointov. 

Odchádzame viac,než spokojné a ešte sa stíhame odfotiť s Pessoom

Nasledujúce ráno píšeme pohľadnice v largo de intentente. Konečne nachádzam to pozoruhodné miesto Casa de Independente,o ktorom mi tu všetci básnili. 

Lulu je fascinovaná kachličkami. 

Random sme natrafili aj na nemocnicu a múzeum bábik. 

Nočný život je naozaj nočný. Tu sa všetko prakticky zobúdza k párty po polnoci. Na Slovensku nemysliteľné. Toto mesto je čarovné v tom,že sa tu domáci krásne mixujú s turistami a že vedľa obchodu so suvenírmi nájdeš ultaoldschool holičstvo s výhradne domácou klientelou.  Keď však ide o bary, tie sú sústedené v jednej štvrti (Bairro Alto), ktorej nočná premávka sa podobá novomestskému jarmeku na dvadsiatupiatu. 

Zvláštnosťou je tzv. Ružová ulička, rozumej 100 metrov ružového asfaltu. V jednom z podnikov bývajú swingové párty a hudba z 20tych rokov. Na fotke je ale iba cez deň,keď spí. V noci by sa zachytiť nedala. 

Domov chodíme výhradne peši (tak 25 min) a nachádzame ešte o pol 3 ráno otvorené kníhkupectvo a Burger King.

Ďalšie ráno hľadáme miesto na kafé a objavujeme uličku na São Cristovão, ktorej street art je aj na pohľadniciach. 

Malí domáci futbalisti aj turisti. Škoda,že káva je tu poslabšia.

Posledný deň s Lulu venujeme návšteve Belému, kvázi mestskej časti Lisabonu,ktoré bolo východzím bodom pre zámorské plavby v čase objavov. 

Kosti v tunajšom kláštore zložili Vasco da Gama aj Luís de Camões. 

Chvíle samoty na  pláži. 

Stále viac si uvedomujem ich dôležitosť pre môj život. 

V hlave sa mi vynára Kirschnerovej "bývam v cudzom meste,plnom cudzích ľudí, v cudzom byte spávam...." Strach ma síce nebudí, ale jeden jeho druh registrujem. Je to strach z pocitu opustenosti.

Spomínam na prvé dni v Paríži. Vidím spoločné menovatele aj odlišnosti. 

Jednu vec mi však tento týždeň ukazuje. Tú prostú pravdu,ktorú my, spoločenskí ľudia občas potrebujeme znovuobjaviť - že hodnota, resp.sociálna úspešnosť človeka nezáleží od toho, koľko cool priateľov si v dokáže v cudzom meste nájsť za čo najkratšiu dobu.

Ale dosť filozofie. Som presvedčená,že tento Erazmus mi dá to najlepšie,čo budem potrebovať. 

Dnes som objavila ďalšie zázračné miesta:

LX factory. Predstavte si KC Dunaj vo veľkom. Je to ako mega hispta dedina, obchodíky, kantína, kníhkupectvo, dielňe umelcov. Všetko v areáli jednej bývalej fabriky. 

Café Tita (oproti tržnici na Cais de Sodré)

Každú nedeľu poobede sa tu jazzovo džemuje, káva výborná a čašník mi dokonca požičal nabíjačku na môj vybitý mobil.

Zajtra idem do školy. 

 

Na pive s básnikmi a básničkami

Ich koníčkom je postaviť sa na ulicu a recitovať poéziu.

Sú zvláštni,ale opravdiví. 

Ich privítanie sa nedá zrovna nazvať vrelé(skôr rozpačité), ale keď sa cez to človek prenesie,uvedomí si,že spoznal hodnotných ľudí a šípi,že ho prijali už za svojho,že nebudú hrať divadlo à la amerikánci. 

Vravia o sebe,že sú defaultne smutní, ale "smutní" to nevystihuje ani zďaleka. É o fado, é o destino, vysvetľujú. 

Všetky tie klišé bulshit popsongy o nešťastnej láske - asi som tomu nikdy úplne neverila. Keď ale títo schytia gitaru,pohár vína im dorozväzuje jazyk a začnú rozprávať o svojej ex,vtedy sa môže každý Enrique Bailando strčiť. 

To je skutočné fado. 

Vyfasovala som veľmi krátky zoznam portugalských klasikov,ktorých sme popri Camoēsovi nestihli prebrať.

Zajtra mierim do knižnice.

Popri tom všetkom blúdim myšlienkami do Kálnice a na Mlyny. Na úžasných Slovákov (a osobite jedného) a Slovenky,na ktorých nezabúdam a za ktorých som vďačná. 

turizmus

Prší. Ale tak vtipne, niečo medzi mrholením a osviežovačom vzduchu.

V bairro- alto som si vybavila Erazmus discount card,čiže zľavy na tripy a reštiky, ako aj free vstup na všetky pařby. Ale úprimne povedané, disko trisko a beerpong s holanďanmi ma nejak extra nelákajú.

Uvedomila som si pár asibanalít:

Homo turistus turistus (vrátane Erazmákov na prehladke fakulty) vyzerá vskutku vtipne a trošku hlúpo. Teraz sa z nich (z nás) nesmejem, aj ja sa tvárim jak čávo až keď mám tu ulicu zjazdenú 700krát.
Že sa niekto nevie orientovať ako teta z džípieska je úplne normálne. Osobne si (vzácne) krásy Bratislavy vždy uvedomím až vtedy, keď mám viesť kamošov - turistov.

Toto mesto má fakt čaro. Nie je to Paríž, nie je to New York. To sú iné pesničky. Ešte tu nie som ani týždeň ale fakt to tu mám rada.

Som nesmerne rada, že som európanka. Nech už je to v poslednom čase s EÚ akokoľvek, predsalen je tu kopec pozitív. Erazmus, Schengen, možnosť pracovať legálne prakticky v ktoromkoľkvek štáte a volať zo slovenského O2 za bagateľ. Dostať pomerne kvalitné vzdelanie a zdravotnú starostlivosť(jasné, že by to mohlo byť lepšie, ale nie všade ťa nenechajú umrieť na chodníku, keď si neplatíš poistku).

Brazílčania, s ktorými bývam to nemajú tak ružové. Po škole prišli v nádeji pre lepší život sem. S turistickými vízami je ale dostať legálnu prácu nemožné. A pracovné víza sa udeľujú len pre ľudí, ktorí už prácu majú. Čiže zatiaľčo ja sa rozplývam nad jazzovými eventami, holka, s ktorou  raňajkujem mi hovorí o mizerných pracovných ponukách, typu door to door predajca plastových krabičiek.

Paradox je, že kvôli prízvuku ma tu domorodci považujú za brazílčanku. Kúzlo ale trvá cca 3 vety, keď ma zradí gramatika (časovanie nepravidelných slovies v minulom čase je ešte stále moja nočná mora).

Hint pre návštevníkov na záver: Na historický výťah na miradouro (vyhliadkový point) de St. Luisa sa dole ( metro Rossio) čaká asi hodinu. Cesta hore trvá asi minútu a pol, on board lístok stojí 5 € a podľa mňa to za tak veľa nestojí. Avšak existuje iná možnosť: zadarmo a relatívne bez čakania. Vystúpiť na metre Baixa- Chiado, prejsť si trochu peši, pár schodov a už sme na vyhliadke. Potom sa dá zviesť dole s turistami, čo sa vracajú a na cestu stačí aj tunajšia električenka, resp. obyč lístok na metro.

na okoštovku: http://www.lisbonlux.com/lisbon/miradouros.html

Poézia a kuchyňa

Dnešok bol perný.

Po ranom sťahovaní do vedľajšej izby nasledoval prvý deň v škole - Erazmus welcome day. Z hľadiska sociologického to bola zaujímavá podívaná. Zásobili nás sim kartami, letákmi a informáciami,väčšinu však zaujímal len prístup na školskú wifi. Spoznala som pár milých ľudí z našeho Československého kraja. Zlatým klincom programu bola spočiatku pochybná iniciatíva miestneho Erazmus výboru. To,čo malo byť koncert nakoniec vypálilo nad moje očakávania. Z čiernoodetých mládežníkov sa vykľula zaujímavá skupina študentov fakulty,ktorí pobrnkávajú fado (typická portugalská hudba plná melanchólie) a do toho recitujú poéziu a sem-tam dochutia beatboxom. Tunajšia hipsterčina teda vyzerá inak. Odznelo toho veľa -od Camoēsa cez Pessou až po Jimmiho Morrisona. 

Verím,že sa s touto grupou ešte stretnem. 

Posledné večere patria brazílskej kuchyni. Pomaly, ale isto sa učím, prečo je to talé chutné. Dnes večer padli za vlasť mušle z Lidla. Síce nie veľmi brazílske,ale predsalen inakšie,než u nás. 

Už som objavila krásne národné divadlo aj užnietakčarovnú štvrť okolo São Sebastião. 

Už teraz si uvedomujem,že sú veci,čo mi budú chýbať. Výjsť z metra a rovno zakotviť v zelovoci,kde za pár centov kúpiš divy. Mini supermarkety s ukecanými bangladéšanmi. Tá vtipná portugnol (pre nezasvätených:mix portugalčiny a španielčiny),ktorou komunikujeme so spolubývajúcou z Barcelony. Kachličky. Kachličky everywhere.  

Ranná prechádzka : India a električka

Dnes sa mi splnil ďalší sen. Za 20 minút turistickým krokom som z   domu došla až do Indie. Mám síce len podpriemerný pud sebazáchovy,ale potme by som tu asi nechodila. 

2 zastávky metra (intentente a moreira) - dva odlišné svety. 

Na Largo de graça nastupujem na legendárnu drevenú elektičku 28,ktorou sa do školy musel voziť ešte Pessoa. Je to tu ako v historickej 39ne smer mlynská. 

Šofér hlási rutinno-južansky zastávku a ja si uvedomujem,že som mala už dávno vystúpiť. 

Zrazu prichádza parťák šofér a dohadujú sa,kedy budú štrajkovať. 

Vrámci nejakého výročia ponúka národné divadlo tento víkend vstupenky do divadla zadarmo. Ale treba si počkať v dvojhodinovej rade. Stojí to za to. 

                                      famózny Pastel de Nata

                                             Anjos, tu bývam

                             takto vyzerajú takmer všetky domy

 Tu, v tej krémovej budove vpravo. Pokojne sa stavte sa na kávu.

stropy máme historické ale zišla by sa im rekonštrukcia.

          Praça de comercio, doteraz pre mňa existoval len na učebnici portugalčiny pre samoukov

čím šialenejší terén, tým zaujímavejšie dopravné prostredky. Takýmito mašinkami vozia lenivých turistov

Predavač v sekáči v Bairro Alto. Zblízka vyzeral ako Durvalova dvojička (portugalčinári vedia)

     Lidl. Tam,kde my máme tresku v majonéze, oni toto.