dozvedám sa mnoho nových vecí

25. septembra 21:19

Dozvedám sa mnoho nových vecí. Že v mojom vchode má ambulanciu populárny psychiater. Že toto mesto sa v istých oblastiach veľmi podobá na ten náš postsocialistický betónový raj. Že Sokrates mal s tým svojim "viem, že nič neviem" veľkú pravdu a že to pasuje aj na mňa tu. Naivne som sa dnes vybrala na Marché aux puces, čiže blší trh. Naivne preto, lebo bol utorok,asi jedenásť hodín doobeda a bola som sama. Prvý raz, odkedy som tu, som mala ozajstný strach. A to za bieleho dňa. Zamračené, nikde takmer nikoho, prechádzam "mestečkom" podobajúcim sa Pompejám . Keď hovorím Eleonóre, kde som bola, zdesene na mňa pozerá, že St. Dennis (kde sa to nachádza) je už vlastne predmestie, preslávené drogami a kriminalitou. Mohlo ma napadnúť, že v dnes je nie "trhový deň". Zavreté obchody so starožitnosťami, na roletách graffiti. Cítim sa presne ako to dievčatko v tom japonskom animáku, čo prišla do zakliateho mesta. Špina, vôňa orientálnej kuchyne a cigariet. Moja farba pleti je tu prisvetlá. Na hony vzdialená od toho „šik“ Paríža, čo poznáme z pohľadníc a dychtíme po ňom.  Konečne nachádzam stanicu metra. Staré vagóny a indické deti. Sú neuveriteľne tiché. Neuveriteľne. Na schodoch sedí dievča v mojom veku, usmieva sa na mňa a kŕmi svojho malého suchou bagetou.  V metre vyťahujem zápisník a ceruzku, obzerám sa a evidentne som obzeraná. Linka číslo 13. Prvý človek v obleku. Ustráchaný pohľad, tlačí do seba senvič made by manželka zabalený v alobale. Nesmrdí to tu, len to nie je reprezentatívne, nie je to šik. Z šoku sa pomaly preberám. Strach ustupuje, začínam mať pocit, akoby tu jedna časť môjho ja patrila. Nachádzam druhú tvár slávnej metropoly a teší ma to. Dredatí černosi a matky s burkami na hlavách.  Tá najbližšie pri mne sa podobá na sr. Reg. Stretnú sa nám pohľady, v očiach mnoho otázok na moju adresu. Všetci majú čierne koženkové bundy, moje červené kárované sako Alain Manoukian mi neumožní skryť sa.  Počúvam džez a môj alarmujúci žalúdok. Vystupujem pri Ajfelovke, idem do CIDJ (informačné centrum pre mladých), vraj sa tam dá zistiť, kde za kultúrou s hlbokým vreckom. Nezistím nič, koná sa tam trh práce pre mladých bez diplomu. A práca mi rozhodne nechýba. Na Marsových poliach, v spoločnosti turistov a žobrákov, vyťahujem svoj obed v plastovej miske. Romantiku dotvára začínajúci dážď. Zrie v mojom vnútri nutkanie zobrať bowlingovú guľu a triafať. Prechádzajúc Trocaderom už asi môj výzor naháňa strach a doma rozbijem pohár (ale to fakt nebolo naschvál). Decka dnes boli mimoriadne strašné, to sa dá asi ťažko opísať a.........a neoplatí sa o tom hovoriť. V tichu izby po prvý raz zisťujem, že môj make- up nie je slzoodolný. Nie, nechcem ísť domov, len prestávam mať rada svoju prácu, mierne povedané. Je to tým, že idem z vlastných síl. Matúš 11:28 („Poďte ku mne všetci, kt. sa namáhate a ste preťažení, a ja vám uľahčím.“) je pre mňa dnes aktuálnejší ako inokedy. Od zajtra „pôjdem“, lebo z vlastných zásob to končí neslávne, dnešok je toho opäť príkladom.

Bach a sušička prádla

Počúvam Bacha a idylku dotvára hluk sušičky. Toto mesto ma očaruje stále viac. Boulevard St. Germain ukrýva poklady. Nádherný kostol St. Germain de pré(popularitou Notre Dame nekonukuruje, zato ale máte naozaj pocit, že ste v kostole.)Jednoduchosť a živá tradícia prinášajúca zmenu. Je to iné, necítim najmenší závan (tak vyčítaného) etnocentrizmu, skôr spoluprácu "rôznych".Plánovaný návrat v najbližšej dobe.
 A potom človek prejde cez cestu a uprostred všetkých tých (L)Ujov Vuittonov a neviemčohoešte  zrazu "vintage kilo shop", po našom sekáč, jak sa patrí :) vravím, že do tých končín sa oplatí vracať.
Nerozumiem všetkým tým jedincom s foťákmi, šplhajúcim sa na Ajfelovku, keď centrum George Pompidou ponuka mega terasu dokonalým výhľadom a kvantum stolmi a stoličkami, priam ponúkajúcimi sa na alternatívny piknik. Len tri hlučné američanky, vietor a obrovský priestor. Rada by som to tam niekomu ukázala, snáď to raz bude možné. Celý ten komplex je pozoruhodný a ja sa ponáram do Dadaizmu a nadrealizmu. Diela Marcela Duchampa (pre tých, ktorých to zaujíma viac http://sk.wikipedia.org/wiki/Marcel_Duchamp , pre ostatných to bol "umelec", ktorý sa v dobe, keď umenie dosahovalo "dokonalosť" pokúsil  "zničiť" umenie , ako ho poznali dovtedy.vzniklo z toho toto: )

Bicycle Wheel

Marcel Duchamp

Eufória sa končí o pol piatej, utekajúc do školy vyzdvihnúť deti (nabudúce musím počítať s tým, že metro chodí často a pomerne rýchlo, ale nie je to raketa). Mám problém, hnevám sa, prečo je to také ťažké vysvetliť, že skákať zo stola v bytovke a vrieskať na plné hrdlo za každú hlúposť nie je spoločensky prijateľné a často to má dopad  na vlastnú existenciu...Ja to ale sama neporiešim. Viem, že to nie je moja starosť a že skôr bude múdrejšie zmeniť môj postoj, než ich správanie, to je ale niekedy konská práca.  Miluj a rob čo chceš, povedal Augustín (ten svätý,nie ten 6 ročný bratranec "mojích detí" ). Tak, to bude veľa práce.

Spoznám tu celý svet, teda ľudí z celého sveta. Mojim profesijným vzorom je Thajčanka (zabudla som jej meno, viete si predstaviť, aké komplikované asi bolo ), ktorá hovorí mandarínsky, japonsky, anglicky, španielsky a samozrejme thajsky. A do Paríža prišla učiť sa po francúzsky. A ľudia z Konga, ich legendy o sirénach, sú fakt neskutočné.Myslím, že Mácha svoje Kytice môže odložiť do vázy. Dnes sa vraciam do židovskej štvrte, stojí za to. Btw, ak má niekto chuť vidieť toto mesto z opisovaného uhla pohľadu, milerada posprevádzam!  

áno, ešte som tu

Povedať, že nestíham postovať by bolo klamstvo. Žijem v dvoch rovinách. Zakúšam samotu, závan zodpovednosti, radosť z nových  internacionálnych priateľstiev, školu trpezlivosti, hlad aj slastne plný žalúdok bretónskych palaciniek s rokfortom a orechami. Stratenosť v okrsku, ktorý som nikdy nevidela a úsmev nad turistami, čo hľadajú Louvre. Vyšťaviť maximum z prítomnej chvíle, th´at the goal for today. Nachádzam si svoje miesta.Geograficky, duchovne aj sociálne. Maupassantove novely od bukinistu za 3 € Jeho denník opisujúci postupujúce šialenstvo, baví ma to. Vonia knižnestaro, milujem tú vôňu. Včera sme profitovali z počasia, piknik la place de Vosges, židovská štvrť. Krásna,na prvý pohľad nčím extravagantná, čistá, staromódna. Muži s pokrývkou hlavy predávajúci typickú zeleninu.  Uvedomujem si, ako zabíjam čas. Možno preháňam. Mám veľa otázok,na ktoré odpovede poznám už veľmi dobre, len...chápete. Nemôžem povedať, že mi domov chýba, aj keď na vianoce pôjdem domov rada!  Vzdialenosť lieči. Občasná nostalgia je prípustná."Intenzívnejšie" pracujem na portugalčine.Dostala som do života toľko skvelých vecí, vidím toľko zaujímavých obrazov. Nemám ich ako zachytiť, vytváram spomienky.

 Zažívam svojich 23 sekúnd otáznej slávy.  http://toulavakamera.ceskatelevize.cz/article.asp?id=3758 12:05-12:28 (nie, nevyštudovala som nič historické, ale táto brigáda sa mi veľmi páčila).

Prenikám do čara moderného umenia, rozvodná skriňa Georga Pompidou- a ukrýva zázraky.

Sila spoločenstva. Ľudia, s ktorými sa môžeš modliť a v ten istý deň piknikovať cestoviny či tancovať v    jednom z klubov v druhom okrsku :D V sobotu tu bola Lady Gaga. Idúc a trúbiac popri Les Halles, narobila taký randál, že všetci puberťáci sa za ňou rozbehli. Les Halles sú super, žiadni turisti (vraj je to nebezpečné, niektorí hovoria- a možno sa nemýlia), ľudí ako keby na václaváku odstavili tri jazdné pruhy zo štyroch. Mládež, kaviarne a McDonaldy v rôznych variantách. Kedysi,keď som bola ešte menšia, to bolo u nás cool, ísť do "mekáča na hranolky", to bol sviatok na koncoročnom výlete. Porovnávajúc to s úžasnou fr. kuchyňou a ojom peňaženkou, tak chodím viac často a menej nadšeno. Gastronomicky som si zaľúbila rue de Montparnasse v bretónskej štvrti, ktorá je doslova plná palacinkární- palacinky hocijaké a hocijako. Popíja sa k nim Cidre z malých keramických misiek. V prekvapivo úžasnej spoločnosti (maminine kamarátky, ktoré majú 60 a 80, ale vedia byť tak blízke a normálne) čas uteká rýchlo. Zajtra začína skvelá akcia, kvalitní hudobníci z všakovakých štýlov koncertujúci v metre. Tí Juanovia spievajúci na linke 1 "Nossa, nossa" z playbacku pýtajúci mince ma neoslovujú, ale toto bude pecka. Výstava módy impresionizmu z musée d´Orsay. Len keby lístky na metro išlo tlačiť doma. Chýba mi teplý sveter a  odhodlanie ísť do toho dažďa. Objavujem čaro polnočného subwayu (aj keď nebažím po rovnakom type dobrodrúžstva ako žmurkajúci chlapíci pri vedľajšom stole). je mi vlastne dobre!

Mám more času, ale musím sa naučiť v ňom plávať

Zmena. Prší. Nezávidím turistom s pršiplášťami a sklamaním v očiach. Vyťahujem balóňák a ľudia sa ma pýtajú, čo znamená tá zelená stužka.
Irónia.Pred mesiacom som si zadovážila ten vychýrený androíd.  Pred troma týždňami som si k nemu musela kúpiť nabíjačku a pred troma dňami odišiel do binárnych lovíšť. Tak som si dnes som musela poriadiť ďalší mobil,najlacnejší čo som našla- s operačným systémom "dôchodca".
Odhodlanie. Pôvodne som chcela razantne obmedziť komunikáciu s domovom. Skutočnosť je taká, že klikám na tú modrú "f" ikonku príliž často. Stop. Zoznam expozícii, kníh a podujatí je zaujímavejší. Aj keď samej sa mi občas nechce. Ticho, keď prídem domov. Splnené sny.Aj tie paradoxné. Som na správnom mieste a v správnom čase, ale to nestačí, chcem z neho vyťažiť.
Dizajn. Paris design week. Louvre. Američania. BBQ burger za 4 € v McDo pod pyramídou. Bezdomovci. Páni v oblekoch. Metro. Chlapci s téhácé očami. Černoch čítajúci niečo v arabčine.
V Sobotu bude veľká žúrka. Welcome to Hillsong párty. Učím sa.

piknikom to začalo

23:10 Paríž, streda, 5. septembra 2012

Nadšená. Vonia mi to tu. Veľmi.  Aj keď mapa stále v kabelke, cítim sa ako ryba vo vode.  Som au-pair, (možno trochu pre niekoho podradné), ale žijem v špinavom meste, ktoré som si za krátky čas tak obľúbila. Uf, neviem, kde začať. Malá paťa sa vystrojila(po 7 hodinách s deckami) na Hillsong piknik do jardines de tuiliers, hneď vedľa Pyramídy. S pocitom slobody, trochu menšou dušičkou a kabelkou napratanou čipsami a colou som nastúpila do metra.  No a keďže  jardins de tuiliers  sú dosť veľké a pikinikujúcich tam bolo enormne,  po 20 minútach obchôdzky som to našla.“ Ahoj, toto je Hillsong?“, pýtam sa prvého človeka z tej grupy, čo sa na mňa usmial. Áno, som tu správne. Možno som čakala niečo ako “hej banda, toto je Patrícia“, bola som však zoznámená len s Caroline, ktorá však mala toho v ten večer veľa. Postupne, kúsok po kúsku, nasledovalo nespočetné „teší ma“.  Francúzsko, Kongo, Texas, Rumunsko, Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko, Angola, Egypt, California, Slovensko. Pestrá paleta národností, farieb, osobností.  Treba stále prepínať jazyky. A to ma ešte zoznámia s Brazílčanmi!

 

Po dvoch hodinách som zistila, že tu nie som sama Slovenka.  Bratislavčanka na afrických štúdiách v Spojených štátoch na exchange v Paríži, to bolo prekvapenie pre nás obe. „A môžete zaspievať slovenskú hymnu?“  pýta sa chalanisko s ktorým sa poznáme 39 sekúnd.  A my sme naozaj spustili Nad Tatrou sa blýska.(To by ma teda naozaj nenapadlo, čoho je človek schopný)  Zotmelo sa a podaktorých sa dalo identifikovať len podľa kontrastného chrupu a copíkov.  Cez deň kráčajúc s deťmi vidím černochov zametať ulice, predávať Ajfelovky , v lepšom prípade blokovať na pokladni,  bodygárdovať. A na druhej strane takých, ktorým by Riťmus určite závidel .  Tvárme sa.

Vychádzajúc z metra sa ma spýta na cestu Newyorčan cestovateľ. Rada sa rozprávam s ľuďmi, s ktorými zdieľam hoc len 5 minút svojej trasy po avenue Wagram. Pýta si odo mňa číslo, dávam mu radšej facebook. Nehnevá sa, nie je to úchyl ani sociopat. Lúčime sa, akoby sme sa poznali roky.

 we are young.

Znovunachádzam ticho  svojej garzónkoidnej izby obohatenej o ďalšiu lampu a kvetináč. Stolička a stôl prídu čoskoro. Mám všetko, čo potrebujem.  Už len vybrať, ktorým múzeám zajtra venujem svoj voľný  čas. Volím úžitkové umenie, módu a reklamu (Musée des Art décoratifs, de ma mode et de la publicité). Na Louvre ešte nie je tá správna chvíľa.

celebrate good time, come on!

Nedá mi inak, len spievať si toto dnes dookola. Dnešok považujem za hodný tejto piesne. Posledný deň v Arcachone. Place de palmier.  Domáci vytiahnu na námestie, čoho sa chcú zbaviť a predávajú. Cez písacie stroje až po vintage haraburdie, do ktorého môžete uložiť ďalšie haraburdie.Víťazoslávne odtiaľ odchádzam s hrubím sakom, conversami, dvoma pokrývkami hlavy a úsmevom. Meriam presne tú istú trasu, ako s deťmi, len tento raz som niekto iný, zdá sa. Žijem akoby sínusoidne, radosť, hnev, únava, naspídovanie, pocit nezodpovednosti, pocit zodpovednosti.  Baranie kotlety a metal. V malých kúskoch. Zbalené kufre.

kone na pláži a neuróny v hlave

pripadám si normálne. Po dlhej dobe. Kľud.  Večere pri telke, čo chladnička dala. na hlavnom kanáli dávajú znepokojujúcu reportáž o bohatých Rusoch expandujúcich na Azúrovom pobreží. S Brigitte krútime hlavou. Život je otázka priorít, pripomína mi červený výkričník v hlave. Mám sklon podceňovať jeho varovné píp. A to sa mi nepáči. Začiatkom školského roka už začnem s pravidelnou prácou na mojom vzdelaní. No, prvý týždeň ešte budem musieť počkať, kým sa všetko utrasie, zabývať, papiere, socializácia....Ale snáď ma dobre  vychovali.
Posledný prázdninový (a prvý seprembrový) deň už ráno jasne naznačil, že leto skočilo. Nenechali sme sa však vyrušiť, však bazén má 31°, čo na tom, že vzduch len 23° :D
Čas ideálny na manéž. Tú starú poctivú ručne maľovanú manéž s všakovakými druhmi koní a kočov. Na slnku je príjemne, manéžová dychovka a pizza v žalúdku presviedčajú moju myseľ a telo na úsporný režim. Cililing, kolotoč končí, ide sa na zmrzlinu. Vyberám si mätu (s kúskami čokolády) a liči (S.S. vie prečo). Do kornútka. Ozajstného. Dimitri si trúfa, zmrzlinár mu však k jeho čokoládovej pridal aj podbradník. Ľudia sú milí. Dievčence prichádzajúce po nás sa pýtajú, či má aj zubnopastovú príchuť. Poslal ich do lekárne. Kde by ich poslali u nás, to radšej vedieť nechcem.

nemohla som si to odpustiť

Objavujem hranice mojej trpezlivosti.  Moja hlava a ušné bubienky akosi prestávajú mať radi tie situácie, keď v jedno momente vrieskajú dvaja malí netrpezlivci a naraz sa im vyhovieť nedá. Pomaly si osvojujem princíp odvedenia pozornosti. Pomaly ale (ne)isto. Ale triky naších babičiek so žuvačkami sa osvečujú.
Som svedkom širokých škál vzťahov. Od prekvapujúcej harmónie medzi manželmi (navonok to možno vyzerá chladne), cez švagriné (vyzerá to dobre, len bohužiaľ si nesadli; ako môj biftek so žalúdkom) až po unavujúco rozhľadrozširujúcich bratranca a sesternicu (buď sa majú extrémne radi alebo sa tak neznášajú, že to moja nervová sústava ťažko znáša). Nárek a smiech. Striedajú sa pravidelne každých 5 minút. Končí to tak, že obaja sa vrhnú do náruče starej mamy, ale každý z iného boku. Rovnaké slzy, rovnaké ponosy na toho druhého.
Lúčenie. Prechod. Škola života.