España experience

Je 5 ráno a čakám na nočák na Avenide Almirante Reis. Ocitám sa v spoločnosti fakt hlučných etamolových mohykánov v zrelom veku, nie je mi všetko jedno, ale čo už. Myslím, že sú v skutočnosti asi taká hrozba ako "načopôjdemdomov" junáci na Mlynskej.

Letisko v Madride ma víta lingvistickým šťuchnutím : oni tu totiž nemajú nikde "Exit", oni majú proste "Way Out".

Pri vchode do metra sa na mňa usmieva mlaďúch z informačného centra a za každú cenu sa ma snaží presvedčiť, aby som šla ich zmluvným autobusom, 30 krát poviem, že nie, diki, ale aspoň odchádzam s mapkou a pár tipmi na sightseeing.

Vraj prvá zastávka je v Café San Guines, legendárnom mieste, kde chodili všetci dôležití básnici. Čakám tu na miestnu vychytávku, churros s horúcou čokoládou a počúvam lokálne señority 50+, ako pretriasajú, kto koho podviedol. Až tu mi fakt dochádza, ako brutálne sú španielčina a portugalčina podobné.

Pozerám do mapy a jedinou referenciou mi sú krúžky, čo mi tam naznačili na infopointe. Rozhodla som sa vyhnúť tripadvisoru, nebránim sa myšlienke stratiť sa. 

Na Madride ako meste som si všimla pár vecí:

Mesto pekné, budovy zachovalejšie, než Lisabon, ale nemá to to isté čaro. Chýbajú kachličky. 

Na mnohých uliciach vykonávajú podnikateľskú činnosť cigánske veštice (certifikované rozmarínovými vetvičkami).

Vizuálny smog je v porovnaní s Bratislavou minimálny, ale napríklad najdôležtejší meeting point si kúpil mobilný operátor, metro zastávka (a celá linka) sa volá "vodafone Sol", čo je ako keby sme v Bratislave v autobusoch počúvali : "Nasledujúca zastávka: T- Mobile Zochova. 

Ľudia zo strednej generácie sú veľmi štýloví, v meste je veľa longbordistov, palec hore, ale keď vidím tie kvantá dievčeniec s nevkusným krúžkom v nose, neviem....

Mega úspech tu má lotéria nazvaná podľa nejakej svätice. Profík (na tom námestí už predáva asi polstroročie) na mňa kričí: " Poďte si po svoje šťastie". 

Oplatí sa vidieť:

Plaza Mayor

Palácio de cristal v parco de retiro

Múzeum Reina Sofia je v čase od 6 do 9 zadara. Každý tam síce chodí kvôli Picassovej Guernike, ale mňa najviac zaujalo rané obdobie Dalího, ešte pred surrealizmom. 

Je krásne vidieť, ako táto expozícia spája dredáčov aj paničky v slušných šatách. 

Potom sa stratím, aby som našla indický take away a krásnu knižnicu, ktorej meno si už nepamätám, ale je to zrekonštruovaná ruina kostola

(Niekde pri metre Latin)

Za zmienku stojí aj obchod medzi preplnenou Gran Vía a Sol, kde partia kamarátov- grafikov predáva tričká so svojimi potlačami. 

(Fotka nekvalitná, ale dajú sa vygoogliť aj lajknúť na KniheTváre) - Typographia

Na noc ma prichýlili bráchovi priatelia - slovensko- španielsky pár s nádhernými bilingválnymi deťmi. 

"És toto?""Voy a spinkať!" Počúvam a proste sa teším. 

Pokračujem rýchlovlakom (100 km za 10 min) do Córdoby a tu už nefotím. Toto mesto proste treba pozrieť naživo. 

Mešita/katedrála je asi najkrajšia budova, do ktorej som kedy vstúpila.

Andalúzia je všeobecne známa ako tá časť Španielska, kde nie sú schopní vysloviť 2 spoluhlásky po sebe (plus sa vynechávajú S, čiže som "de Elovakia") ani zarábať toľko, čo Katalánsko.

Na vidieku žijú z chovu špeciálnych divých prasiat (z ktorých stehien je typická šunka- jamón ibérico de pata negra- a stoja tak 200€ kus) a olív. Jeme tu ako králi. 

Všetky domy sú biele a navštevujem dedinky, oproti ktorým je Kálnica New York. Ľudia sú veľmi milí a pohostinní, väčšinou po sedemdesiatke a máloktorí kedy cestovali ďalej, než do susednej dediny.

(Olivové háje sa tiahnu celé kilometre)

Keď sa na to spätne pozriem...

Opäť som prestala písať (aj tento príspevok uploadujem s odstupom).

Sú chvíle, kedy nič nevládzem, ale aj také, keď srším energiou. 

Som naozaj šťastná. Aj z toho, že sa po tom všetkom peknom vrátim na Slovensko.

Udialo sa veľa vecí a všetko sa to zlieva do jednej masy zvanej každodenný život.

Pomedzi skúšky sa z neho relatívne zvládam tešiť.

Btw, hodnotiaci systém je tu fakt iný. Na skúšku z literatúry máme napísať esej o preštudovanom diele, zasadiť ho do kontextu a objasniť dôvod jeho významnosti. Nabifliť sa mená autorov a obsahy, na to môžeš zabudnúť. Tu chcú elaborovaný text ma akademickej úrovni. To znamená, že sa ukáže, či naozaj vieš rozmýšľať a vyprodukovať rozumný argument, za ktorý sa nebudeš pred profíkom hanbiť, alebo si len systémový papagáj. To je niekedy challenge - až cítiť, ako mozog spaľuje kalórie. 

Iný spôsob, ako vypotiť všetky tie dobroty je urban turistika. V Sintre som už asi piaty krát, fascinuje ma. 

Coimbra, jedna z prvých univerzít na svete (1499) má nádhernú knižnicu(nesmie sa fotiť), ktorej spodok používali ako väznicu pre nedisciplínovamých študentov.

Dnes je realita trochu iná, filozofická fakulta (faculdade de letras) má celkom inovatívných žiakov, viď ruku sochy. 

Koniec semestra sa blíži a s ním aj diametrálne odlišná realita. Erasmus life in Lisboa vymením za Vianoce na vidieku u brata v Španielsku. Uvidíme, čo to bude. 

Paradoxy

Po prestávke som späť. Udialo sa veľa vecí. Najprv som s verdiktom zápal priedušiek antibiotikami strávila dva dni v posteli.

V núdzi spoznáš priateľa, nič nepadne lepšie ako keď niekto navarí domácu polievku a donesie ti ju cez pol Lisabonu.

Podobné stavy sú ideálne aj ja spoznávanie verejného zdravotníctva.

Pohotovosť tu vyzerá ako v modernej krajine (čo sa o slovenských štátnych nemocniciach nedá povedať),človeka tu na privitanú očekuje sestrička, ktorá potom stanoví stupeň závažnosti a označkuje ťa príslušným párty náramkom ako v Unique-u na semafór žúre (zelená,žltá,červená) Ja som vyfasovala zelený, čiže lajt prípad a po 4 hodinách čakania som sa dostala ku lekárovi. Žltí ale čakali ešte dlhšie. 

Návštevou ma poctila Lenka s bryndzou a margotkami. Máme naozaj pekný portugalský čas.

Došlo aj na chobotnice

Objavujem ďalšie miesta, tentokrát nie veľmi portugalské. Kafé Copenhagen, zasadené v malebnom námestí Largo dos Flores je de facto ostrov Severu. 

Úplne iný univerz.

Lisabon je fajn, ale víkendy treba cestovať. S obmedzeným rozpočtom a rozrobenými esejami do školy, ale predsa. 

Sadáme do auta, hudbička, slniečko, partia, vietor vo vlasoch.... Idylku zabíjajú len drahé diaľnice. Už chcem mať vodičák aj ja. 

Mesto Nazaré je známe jednými z najväčších vĺn na svete. Odfotiť sa to nedalo, ale v momente, keď sa lámali bolo vidieť dúhu. 

Típci tu dokonca lovia.

11.Novembra oslavujeme v záhrade Amnesty Internacional 40.výročie Angoskej "nezávislosti". Úvodzovky pre to, lebo tamojší prezident je tam už 35 rokov a 15 ľudí v lete zatkli, lebo mali pri sebe "zakázané" knihy.

Ľud kričí spolu so spevákmi "Liberdade já!", čokoládové deti sa napriek pokročilej hodine hrajú na ihrisku vedľa, inak to vyzerá ako mini open air festival. Dosť cítiť gandžu, hot dogy predávajú s vysokohorskou prirážkou a v tojtojkách, keď sú na stagei vedľa silné basy, ti nie je všetko jedno. Zbierame sa na podporu tých väzňov, v pozadí ešte počujem "Liberdade, já" a vraciam sa dom s pocitom, že tieto gestá nie dú dosť. A potom sa dozvedám, že sa ide stavať v Slovinsku Plot. 

Vnímam, že posledné dni sú historicky významne, nás tu sa to akoby netýka, akoby sme boli príliž vzdialení, príliž zaneprázdnení diskusiou, či bol Jackson Pollock naozaj umelec.

Žijem si predsa normálny život študenta jazykov v Lisabone. Tlačím sa v metre, tlačím sa ovocím. Vešiam prádlo na balkóne, kupujem Portské v supermarkete a všade čakám v radoch. Píšem recenzie na eseje o Camõesovi, čítam Becketta a vybavujem si stáž s profesorkou sociolingvistiky. 

Niekedy strácam dobrú náladu. Napríklad keď v jeden deň prídem o nabíjačku na telefón, 2 kufre (domáca mi ich vraj vyhodila, lebo ich považovala za smeti

) a kartu na metro (ktorá sa mi, našťastie, po dvoch dňoch vrátila).

Teroristický útok na Paríž sme zaznamenali pri večeri s francúzmi asi 20 min po streľbe.

Desí ma to, v Paríži mám zopár priateľov, našťastie sa nikomu z nich nič nestalo.

Keď som potom videla vyhlásenie ISIS, ktorým sa prihlásili k útokom, prišlo mi zle.

Torre de Belém, UNESCO pamiatka v Lisabone je nasvietená francúzskou trikolórou a ja sa hanbím, lebo ani neviem, ako vyzerá vlajka Sýrie.

Lebo to muselo buchnúť tu, aby sme to začali brať vážne. A začneme vôbec?

Myseľ mi blúdi od mojej babičky, ktorá v 14tich kopala zákopy, až po moje kačacie spolužiačky, ktoré za 120 min lexikológie urobia 10 selfíčok s unudeným ksichtom a milión filtrami. K tomu nezabudnú tweetovať " Vstávať do školy zabíja". 

Nedá mi nevyjadriť sa

Vopred upozorňujem, že o danej problematike nie som expert.  Ako študent z bývalého "východného bloku" na "západe" (ktorý sa zmieta v kríze) sa však vnímam, že sa môžem vyjadriť. 

Keď som mala 15 a moji rodičia na krku hypotéku, odišli sme na pol roka do predkrízového Grécka v nádeji, že niečo zarobíme budeme môcť dokončiť dom.

Skončilo to tak, že môj otec, vyštudovaný inžiner chodil po stavbách a pýtal si prácu. Moja mama, vyštudovaná učiteľka francúzštiny a ruštiny si po 3 mesiacoch našla prácu ako predavačka v ruskom obchode s kožuchmi.

My s bratom sme chodili zadarmo do školy a cestou domov sme zbierali mušle, ktoré potom mamina varila.

Začiatkom sezóny som som začala pracovať v obchode so suvenírmi s prevažne slovanskou klientelou ( plus maďari a rumuni). Story o slovákoch, ktorí si myslia, že im nik nerozumie mám veľa a sú dosť zahanbujúce. 

Zažila som, čo znamená práca v medzinárodnom kolektíve ( v tej dobe som chcela ísť študovať do Rumunska, taká som bola očarená z mojich kolegýň) predaj tých gýčových suvenírov, umývanie dlážky a grécky postoj k manželkám.

Naučila som sa prepočítavať ceny v obchodoch na hodiny práce.

Musím povedať, že domáci sa k nám chovali dobre a v škole som bola anglicky hovoriaca atrakcia. Nikdy som nepocítila predsudky a neznášanlivosť. Na také niečo sú Gréci príliž leniví. 

Rodičom som za túto skúsenosť veľmi vďačná. 

Po strednej ma naši poslali makať do Paríža. To bolo to najlepšie, čo pre svoju dcéru, budúcu študentku francúzštiny mohli urobiť.

Rok som sa starala o dve rozmaznané parížatá, medzi šľachtickými rodinami som pochopila, že v ich očiach budem stále východoeurópanka. Samozrejme, nikdy sa ku mne nesprávali zle, ale bolo to cítiť. Paríž je pre mňa symbolom umenia, glamouru ale aj obrovských sociálnych rozdielov a predsudkov.

Po roku kancelárskej práce pre korporátneho giganta Amazon som sa nejakými úsporami odsťahovala do Lisabonu. Vravia, že sú v kríze, ale mesto je plné kvalitných outdoorových eventov.

 S kamoškou brazilčankou (Mia)  sa zhodujeme, že spriateliť sa s domácimi dá zabrať. Na rozdiel od francúzov ale na portugalcoch nevidieť, žeby sa im slovo " Slovensko" spájalo s východnou zaostalosťou. 

Keď ale u mobilného operátora vyťahujem predpotopný občiansky ( ten, čo sa s ním dá aj pašteka natrieť), hodí na mňa súcitný výraz. 

Teraz sedím pri káve a čítam eseje na hodiny Amerického umenia. 

Svetonázor profesorov je veľmi čitateľný.  Feminizmus a komunizmus.  Včera som sa akosi ocitla v lajt anarchistickom komunitnom centre. Delikátna vegánska večera za 3€ a film o nemeckej skupine aktivistov proti vojne vo Vietname, ktorá sa zradikalizovala a odpaľovala potom bomby na ambasádach. Skončí to tak, že sa všetci zasamovraždia. WTF? Čistá skepsa. Jedlo bolo super, ale to prostriedie nikam nevedie. 

Po ceste v metre si na Ájfóne otváram appku novín Le Monde a čítam o postupe ISIS, Sýrii a utečeneckej krize. O utečeneckom tábore v Gabčíkove, kde utečencom dávajú tak hnusné jedlo, že sa to nedá jesť a že naša drahá červená vláda nám naďalej robí hanbu v Európe, čo jej pridáva na popularite.

Nadrapujú sa, že si domov nechceme pustiť teroristov a šíria absolútne nezmyselný strach, veď tí ľudia utekajú pred teroristami. A našinci, ktorí v živote nevytrčili päty zo Slovenska pritakávajú. "Ja osobne proti nim nič nemám, ale nechcem ich tu, len by robili bordel ako cigáni a ešte nám zoberú prácu" počúvala som erudované diskurzy v rýchliku 605.

Vraj kresťanské Slovensko.

Eurofondy čerpať na tunelové diaľnice, to áno, ale pomôcť ľuďom, ktorým ide o život, to nám nikto prikazovať nebude.

Človek musí asi zažiť na vlastnej koži, ako chutí ignorancia a predsudky, aby pochopil tú absurditu. Come on, koľko Slovákov uteká za prácou do Anglicka, Rakuska a Nemecka? Koľkí z nich robia načierno a využívajú systém, ako sa dá?

Ak Slovensko stráca vieru a suverenitu, nie je to kvôli kebabu a ženám s burkou.

Je to kvôli hlúpemu egoizmu a neschopnosti spomenúť si, ako vyzeralo námestie SNP pred Novembrom.

Moja mama sa v mojom veku mohla len pozerať na ostnaté drôty na druhom brehu Dunaja. Taký výlet do zahraničia by ju mohol stáť život. 

Ja dnes z Portugalska prosím, aby sme nestavali ďalšie múry a spomenuli si na nedávnu minulosť. 

Mia ma pozýva na večeru k jej rodičom a ja chápem, prečo sa to počíta ako skutok milosrdenstva. 

Dorothea Lange, Migrant mother, 1936

Surf, Beatles a zakázaný rezanec lepšie chutí.

Žijem v meste, kde sa v októbri dá večer prechádzať v tričku. Dokonca sme po škole v piatok išli surfovať. Moje začiatočnícke nadšenie bolo konfrontované s neschopnosťou aplikovať fyziku do reality a s výnimočne silným prílivom. Ten pocit, keď sa vezieš na vlne je ale čarovný a ani dvojdňová svalovica mi ho nepokazí (nezdá sa to, ale je to naozaj zaberák)

Ďalej sa dozvedám, že všetky sochy, ktoré postavili po prestavbe po zemetrasení v roku 1755 sú obrátené smerom k rieke. 

Že domáci sú vlastne celkom priateľskí, keď sa máte ako spoznať. 

Že Bairro alto sa môže strčiť,nočná Alfama (jediná časť mesta, ktorá prežila ono zemetrasenie, čiže si zachovala ráz malinkého,nezorganizovaného mestečka)  má veľmi osobité čaro. 

Problémy s bytom (keď sa človek ocitá bez vody, o internete ani nehovoriac) ma prinútili poobzerať sa po iných možnostiach, ale zase sa sťahovať by bolo možno ešte komplikovanejšie. Uvidíme. 

V nedeľu si s Vincentom a ďalšou Francúzskou podnikáme výlet do susedného mesta Cascais a keď vidím to prezidentovo letné sídlo, pomyslenie na moju kuchyňu ma veľmi neteší.

Ale tá scenéria:

Vraciam sa domov a nedá mi nezdokumentovať niektoré výklady. 

Starožitníctvo na mojej ulici:

Predajňa domácich potrieb, soška sv. Antona perfektne zapadá do kompozície:

Ešte späť ku Caiscais:

Ako praví turisti sa necháme nahovoriť na shot domácej pálenky s višňami, podávaný v čokoládovom štamperlíku. 

Prezidentské sídlo sme fotiť nemohli, ale po ceste sme sa ešte stavili pri útese Boca do inferno. Výhľad bol rozprávkový. 

Uplynulý týždeň som taktiež prijala pozvanie na intrákovú gastro multikulti sešn. Keď Rakúšan robí šnicle pre vyhladovanú trupu Portugalčanov a dá k tomu černicový džem, vznikne z toho pekný večer aj pre slovenskú Erasmus študentku. 

Btw,intrák je naozaj tréning inivatívneho varenia. Potrebujeme práškový cukor na štrúdlu? Fľaša do posilky hviezdi v podobe mixéru/drviča. 

S radosťou si uvedomujem, že ľudí, ktorých som tu pred pár týždňami stretla, môžem nazvať priateľmi. Vážim si to.

 

V cinema de São Jorge bol Festival francúzskej kinematografie, vyčekovali sme akurát "un peu, beaucoup, aveuglement". Light, ale veľmi originálne. 

http://youtu.be/rYhC1s2ZGzw

Veľmi nás ale s Claudiou potešil fakt, že sme v Graça objavili perfektný podnik, ktorý ešte chválaBohu tripadvisor nepozná, takže je tam drvivá väčšina domácich. Celá sála tancuje na funky, Beatles a podobné klenoty z tých čias.

Dokoncaj aj čašníčka. 

K diverzite programu prispela aj večera v jednej z ilegálnych čínskych reštík na Martim Moniz. Koncept je jednoduchý - na istých uliciach sa dajú nájsť byty, ktoré sú vlastne načierno prerobené reštiky. Načierno, lebo neriešia dane, účtovníctvo atď. 

So spolužiakmi Poliakmi( študujú čínštinu) sme zazvonili, dvere nám otvoril kuchár a my sme sa najedli za veľmi dobrú cenu. Ten jazyk ma fascinuje. 

Na záver inovatívna technika uschovy batožiny na Námesti tolencie. 

Presne mesiac

Výlet do Sintry. V aute sme sa síce krčili šiesti, ale bolo to krásne. Prechádzku po Sierra da Sintra odporúčam každému. 

To je prosímpekne taký park, ktorému sa myslím nič v Európe nevyrovná. Vekový priemer v partii bol asi 23, ale skákali sme po skalách, okolo fontán, výhľadov a orientálnych altánkov akoby sme mali zase 9. Normálne mám svalovicu. 

Začínam sa tu naozaj cítiť ako doma. Piatok večer so skvelými ľuďmi, tentokrát u mňa v kuchyni s domácim jedlom( vyzerali,že im chutilo)  vínkom a asi všetkými albumami Jamieho Culluma.

Začína jeseň: teplota 23 stupňov a dážď. Kúpu ozajstných zimných topánok ešte stále zvažujem. 

Začínam čítať (okrem povinnej klasickej literatúry) komixy. Prvý sa, samozrejme dostal na rad Batman.

Začínajú sa hodiny v knižnici s právnickými slovníkmi a prípravami na bakalárku. To bude zaujímavý experiment.

Začínam myslieť po portugalsky, zatiaľ ale len vtedy, keď sa s niekym rozprávam po francúzsky. Dokonca sa mi začína páčiť aj prízvuk európskej varianty.

Začína druhý mesiac, čo som tu.

Svetlo,Baudlaire a oceán

Dnes ma fascinuje svetlo a prespektíva. 

Východ z metra na Arroios. 

S Barbarou,novou kamoškou objavujem nové čarovné miesta. Napríklad tento bar, ktorý sa nachádza na streche mestských garáží. 

Debata o Izraeli a mužoch sa pretiahla, čo mi dalo možnosť urobiť viac záberov. 

Škola ma napĺňa. Až na niektoré predmety. Veľa čítame a diskutujeme. Má to tu podstatne inú príchuť, ako u nás. Nech je to však akokoľvek, som si plne vedomá, že obsah hodín je v konvenčnom slova zmysle málo využiteľný (až na pivné debaty, do ktorých budem vedieť kontribuovať oveľa kvalitnejšie). Preto som rada, že doma máme aspoň ako-tak formáciu zameranú na reálnu prácu. 

Camões vraví:

Quem não sabe arte, não na estima. 

Lusíadas, 5:97

Istým spôsobom je to ale utópia, svet by bez stavbárov (ani matematikov ;)) nefungoval. 

S profesorom literatúry rozmieňame ma drobné Baudlaira a dekadenciu. Spomína na detstvo v koloniálnom Mozambiku, na všetko to svinstvo, čo tam bieli (často aj cirkevní) hodnostári robili. 

Ako prednáša, spýta sa ma, prečo som veriaca. Vravím, že mi to dáva odpoveď ma moje otázky, že je to výzva a že svet (hlavne ten kresťanský) potrebuje Baudlaira aby sa zamyslel nad tým, čo prijal ako tradičnú vieru. Na tom sa zhodneme. 

Čítame Albatrosa, hodina končí a my ideme na pláž.