Keď som mala 15 a moji rodičia na krku hypotéku, odišli sme na pol roka do predkrízového Grécka v nádeji, že niečo zarobíme budeme môcť dokončiť dom.
Skončilo to tak, že môj otec, vyštudovaný inžiner chodil po stavbách a pýtal si prácu. Moja mama, vyštudovaná učiteľka francúzštiny a ruštiny si po 3 mesiacoch našla prácu ako predavačka v ruskom obchode s kožuchmi.
My s bratom sme chodili zadarmo do školy a cestou domov sme zbierali mušle, ktoré potom mamina varila.
Začiatkom sezóny som som začala pracovať v obchode so suvenírmi s prevažne slovanskou klientelou ( plus maďari a rumuni). Story o slovákoch, ktorí si myslia, že im nik nerozumie mám veľa a sú dosť zahanbujúce.
Zažila som, čo znamená práca v medzinárodnom kolektíve ( v tej dobe som chcela ísť študovať do Rumunska, taká som bola očarená z mojich kolegýň) predaj tých gýčových suvenírov, umývanie dlážky a grécky postoj k manželkám.
Naučila som sa prepočítavať ceny v obchodoch na hodiny práce.
Musím povedať, že domáci sa k nám chovali dobre a v škole som bola anglicky hovoriaca atrakcia. Nikdy som nepocítila predsudky a neznášanlivosť. Na také niečo sú Gréci príliž leniví.
Rodičom som za túto skúsenosť veľmi vďačná.
Po strednej ma naši poslali makať do Paríža. To bolo to najlepšie, čo pre svoju dcéru, budúcu študentku francúzštiny mohli urobiť.
Rok som sa starala o dve rozmaznané parížatá, medzi šľachtickými rodinami som pochopila, že v ich očiach budem stále východoeurópanka. Samozrejme, nikdy sa ku mne nesprávali zle, ale bolo to cítiť. Paríž je pre mňa symbolom umenia, glamouru ale aj obrovských sociálnych rozdielov a predsudkov.
Po roku kancelárskej práce pre korporátneho giganta Amazon som sa nejakými úsporami odsťahovala do Lisabonu. Vravia, že sú v kríze, ale mesto je plné kvalitných outdoorových eventov.
S kamoškou brazilčankou (Mia) sa zhodujeme, že spriateliť sa s domácimi dá zabrať. Na rozdiel od francúzov ale na portugalcoch nevidieť, žeby sa im slovo " Slovensko" spájalo s východnou zaostalosťou.
Keď ale u mobilného operátora vyťahujem predpotopný občiansky ( ten, čo sa s ním dá aj pašteka natrieť), hodí na mňa súcitný výraz.
Teraz sedím pri káve a čítam eseje na hodiny Amerického umenia.
Svetonázor profesorov je veľmi čitateľný. Feminizmus a komunizmus. Včera som sa akosi ocitla v lajt anarchistickom komunitnom centre. Delikátna vegánska večera za 3€ a film o nemeckej skupine aktivistov proti vojne vo Vietname, ktorá sa zradikalizovala a odpaľovala potom bomby na ambasádach. Skončí to tak, že sa všetci zasamovraždia. WTF? Čistá skepsa. Jedlo bolo super, ale to prostriedie nikam nevedie.
Po ceste v metre si na Ájfóne otváram appku novín Le Monde a čítam o postupe ISIS, Sýrii a utečeneckej krize. O utečeneckom tábore v Gabčíkove, kde utečencom dávajú tak hnusné jedlo, že sa to nedá jesť a že naša drahá červená vláda nám naďalej robí hanbu v Európe, čo jej pridáva na popularite.
Nadrapujú sa, že si domov nechceme pustiť teroristov a šíria absolútne nezmyselný strach, veď tí ľudia utekajú pred teroristami. A našinci, ktorí v živote nevytrčili päty zo Slovenska pritakávajú. "Ja osobne proti nim nič nemám, ale nechcem ich tu, len by robili bordel ako cigáni a ešte nám zoberú prácu" počúvala som erudované diskurzy v rýchliku 605.
Vraj kresťanské Slovensko.
Eurofondy čerpať na tunelové diaľnice, to áno, ale pomôcť ľuďom, ktorým ide o život, to nám nikto prikazovať nebude.
Človek musí asi zažiť na vlastnej koži, ako chutí ignorancia a predsudky, aby pochopil tú absurditu. Come on, koľko Slovákov uteká za prácou do Anglicka, Rakuska a Nemecka? Koľkí z nich robia načierno a využívajú systém, ako sa dá?
Ak Slovensko stráca vieru a suverenitu, nie je to kvôli kebabu a ženám s burkou.
Je to kvôli hlúpemu egoizmu a neschopnosti spomenúť si, ako vyzeralo námestie SNP pred Novembrom.
Moja mama sa v mojom veku mohla len pozerať na ostnaté drôty na druhom brehu Dunaja. Taký výlet do zahraničia by ju mohol stáť život.
Ja dnes z Portugalska prosím, aby sme nestavali ďalšie múry a spomenuli si na nedávnu minulosť.
Mia ma pozýva na večeru k jej rodičom a ja chápem, prečo sa to počíta ako skutok milosrdenstva.
Dorothea Lange, Migrant mother, 1936
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára