Žijem v meste, kde sa v októbri dá večer prechádzať v tričku. Dokonca sme po škole v piatok išli surfovať. Moje začiatočnícke nadšenie bolo konfrontované s neschopnosťou aplikovať fyziku do reality a s výnimočne silným prílivom. Ten pocit, keď sa vezieš na vlne je ale čarovný a ani dvojdňová svalovica mi ho nepokazí (nezdá sa to, ale je to naozaj zaberák)
Ďalej sa dozvedám, že všetky sochy, ktoré postavili po prestavbe po zemetrasení v roku 1755 sú obrátené smerom k rieke.
Že domáci sú vlastne celkom priateľskí, keď sa máte ako spoznať.
Že Bairro alto sa môže strčiť,nočná Alfama (jediná časť mesta, ktorá prežila ono zemetrasenie, čiže si zachovala ráz malinkého,nezorganizovaného mestečka) má veľmi osobité čaro.
Problémy s bytom (keď sa človek ocitá bez vody, o internete ani nehovoriac) ma prinútili poobzerať sa po iných možnostiach, ale zase sa sťahovať by bolo možno ešte komplikovanejšie. Uvidíme.
V nedeľu si s Vincentom a ďalšou Francúzskou podnikáme výlet do susedného mesta Cascais a keď vidím to prezidentovo letné sídlo, pomyslenie na moju kuchyňu ma veľmi neteší.
Ale tá scenéria:
Vraciam sa domov a nedá mi nezdokumentovať niektoré výklady.
Starožitníctvo na mojej ulici:
Predajňa domácich potrieb, soška sv. Antona perfektne zapadá do kompozície:
Ešte späť ku Caiscais:
Ako praví turisti sa necháme nahovoriť na shot domácej pálenky s višňami, podávaný v čokoládovom štamperlíku.
Prezidentské sídlo sme fotiť nemohli, ale po ceste sme sa ešte stavili pri útese Boca do inferno. Výhľad bol rozprávkový.
Btw,intrák je naozaj tréning inivatívneho varenia. Potrebujeme práškový cukor na štrúdlu? Fľaša do posilky hviezdi v podobe mixéru/drviča.
S radosťou si uvedomujem, že ľudí, ktorých som tu pred pár týždňami stretla, môžem nazvať priateľmi. Vážim si to.
V cinema de São Jorge bol Festival francúzskej kinematografie, vyčekovali sme akurát "un peu, beaucoup, aveuglement". Light, ale veľmi originálne.
Veľmi nás ale s Claudiou potešil fakt, že sme v Graça objavili perfektný podnik, ktorý ešte chválaBohu tripadvisor nepozná, takže je tam drvivá väčšina domácich. Celá sála tancuje na funky, Beatles a podobné klenoty z tých čias.
Dokoncaj aj čašníčka.
K diverzite programu prispela aj večera v jednej z ilegálnych čínskych reštík na Martim Moniz. Koncept je jednoduchý - na istých uliciach sa dajú nájsť byty, ktoré sú vlastne načierno prerobené reštiky. Načierno, lebo neriešia dane, účtovníctvo atď.
So spolužiakmi Poliakmi( študujú čínštinu) sme zazvonili, dvere nám otvoril kuchár a my sme sa najedli za veľmi dobrú cenu. Ten jazyk ma fascinuje.
Na záver inovatívna technika uschovy batožiny na Námesti tolencie. 
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára