4:32 ráno, terminál 1A, gate C 38. Vienna international
airport
Nemôžem spať,, proste to na letisku neviem.
Hrobové nočné zimné ticho narúša len nejaký chladič.
Po dvoch vianočných týždňoch sa vraciam domov. Či
z domu?
Na tomto istom mieste som sedela pred pol rokom, len
v letných šatách, sandáloch a so značnou mierou stresu.
Bolo pre mňa nesmierne zaujímavé sledovať to naše Slovensko
z trochu iného uhlu. (spiaci párik oproti mne sa práve prebral). Mala som
fakt chuť všetko fotiť (nakoniec to aj ctený čitateľ vidí pod týmto
príspevkom). Čas bezmedznej kritiky prostredia, z ktorého som vyšla sa
zmenil na vychutnávanie si času
s ľuďmi, medzi ktorých patrím.
Mnohé vzťahy sa „zaktualizovali“, ale aj prekvapivo prehĺbili. Na druhej
strane mi už chýbalo to „moje “ prostredie, tie stretávky na chatelet
a škola. Ten typ stereotypu, ktorý mám rada. (že sa vždy bežím do školy na
poslednú chvíľu a do uší si pustím every
teardrop is a waterfall od coldplay a potom kľučkujem medzi turistami
pred Operou)
S Andrém je to už oficiálne, naši videli ešte len
fotky, ale vzhliadajú ho sympatickým. Uvidíme J
Pokojné ticho narušili dvaja slovenskí junáci, pretriasajúci
včerajšiu noc. „jéžiš, to si ju mohol, šak taká šanca, mohol si na ňu skúsiť,
že potrebuješ pomôcť s tým daňovým, Martin... Šak ako do tváre sa mi
nelúbi, ale tak ešte dva poháre vína a dal by si ju.“
A rakúšania sa hrajú, každý so svojim smartfónom,
ešteže nerozumejú.
V mnohých veciach sa za Slovensko hanbím. Mnohé ma však
pozitívne prekvapuje. Včera snežilo, kosa preveľká, topánky premoknuté.
Típek odhrňujúci sneh s mega cigarou rozvoniavajúcou na kilometer. Malé deti nadšene rozprávajúce, ako
v škôlke hrali „zlatú bránu“. To pohostinstvo, ktoré by asi cudzincovi
prišlo neznesiteľné (my sme národ vykrmovací, zdá sa mi.)
S tatino bráchovi v aute vysvetľoval, že tie
miesta, ktoré dnes voláme „šengenský prechod medzi slovenskom a rakúskom“
a preletíme, boli kedysi obohnané ostnatými drôtmi a strážou
s povolením strieľať. Pokrok..
Svet je veľký. A to je super.
Som obyčajná au- pair v zahraničí. Jedna
z obrovského množstva. A z toho mála, čo som zakúsila, som viac
než nadšená.
Kýchla som si, ujco vedľa čítajúci noviny v nemčine mi
niečo milé povedal, domnievam si, že to bolo „nazdravie“. Inštinktívne
odpovedám „merci“ a smejem sa na sebe.
Uplynulé dva týždne boli aj o rozhodnutiach razantne
ovplyvňujúcich budúcnosť, na ktorú sa v poslednom čase učím nesústrediť sa
príliž. Ale bolo treba vyplniť prihlášky na výšku. Na môj odbor berie
Univerzita Komenského 5 ľudí. Je to šialené, ale mentalita tunajšieho
gymnazistu “a šak sa musím dostať na školu, tak si dám nejaké tie poistky“ ma desí. Uvidíme. Nebránim sa ďalšiemu roku
v cudzine, naši ma už posielajú do
Brazílie :D :D :D :D
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára