Quotidie de Patrícia(Peregrinus): nastal čas

Prepáčte nejakým spôsobom moje staré príspevky ostali vo wordovskom dokumente na ploche, tak teda:

Balím sa pozrieť domovinu. Všetko stíchlo,len môj Lenovo hudie po dlhej dobe nejaké pomalé tracky.

Mala by som urobiť niečo ako bilan.

Nedokážem to ale netrápi ma to.

Uvedomujem si, ako málo postujem v poslednej dobe a to mi signalizuje, že mi život tak (príjemne) zobyčajnieva. Že už nepíšem o divných a udivujúcich típkoch v metre, o múzeách a turistoch, o rodine ani Hillsongu. Občas ma to chytí, notujem do čerstvoopraveného andorída to, čo vidím. A fotím. Ale málo. Otváram rolety, bežím do školy, flákam sa pri káve s holkami, nadávam na tunajší birokratizmus, esemeskujem, jem na raňajky grilované tousty s maslom a medom, rozoberám problém feminizmu s chalanmi, spím málo, maľujem sa ešte menej. Objavujem čaro pravých staromódnych talianských reštík, som sklamaná z Irish pubov, kde pinta piva stojí 8,50 a čašník sa asi pohádal so ženou.

A teraz prišiel čas vytiahnuť z pivnice kufor. Všetci sa ma pýtajú či sa teším domov, a potom ma nenechajú ani odpovedať a dodajú „a šak jasné, nie?“

Pam pam pam...

Zajtra ma čaká škola, a potom s tým nákladom 6 poschodí, tri prestupy metra, kým sa dostanem na terminál 3. (Ešteže na to nie som sama :P)

Deti boli v Disneylande, dostala som ružový Minnie termohrček. Popíjam z neho čaj od maminy a končím tento príspevok, je ešte veľa vecí, čo treba spraviť.

Fotky sú chabým zachytením výnimočnosti v obyčajnosti, ktoré asi ako celok zmysel nedávajú, ale z nejakého dôvodu som si nemohla odpustiť zachytiť ich.