Quotidie de Patrícia(Peregrinus): januára 2013

slovakia report

4:32 ráno, terminál 1A, gate C 38. Vienna international airport

Nemôžem spať,, proste to na letisku neviem.

Hrobové nočné zimné ticho narúša len nejaký chladič.

Po dvoch vianočných týždňoch sa vraciam domov. Či z domu?

Na tomto istom mieste som sedela pred pol rokom, len v letných šatách, sandáloch a so značnou mierou stresu.

Bolo pre mňa nesmierne zaujímavé sledovať to naše Slovensko z trochu iného uhlu. (spiaci párik oproti mne sa práve prebral). Mala som fakt chuť všetko fotiť (nakoniec to aj ctený čitateľ vidí pod týmto príspevkom). Čas bezmedznej kritiky prostredia, z ktorého som vyšla sa zmenil na vychutnávanie si času s ľuďmi, medzi ktorých patrím. Mnohé vzťahy sa „zaktualizovali“, ale aj prekvapivo prehĺbili. Na druhej strane mi už chýbalo to „moje “ prostredie, tie stretávky na chatelet a škola. Ten typ stereotypu, ktorý mám rada. (že sa vždy bežím do školy na poslednú chvíľu a do uší si pustím every teardrop is a waterfall od coldplay a potom kľučkujem medzi turistami pred Operou)

S Andrém je to už oficiálne, naši videli ešte len fotky, ale vzhliadajú ho sympatickým. Uvidíme J

Pokojné ticho narušili dvaja slovenskí junáci, pretriasajúci včerajšiu noc. „jéžiš, to si ju mohol, šak taká šanca, mohol si na ňu skúsiť, že potrebuješ pomôcť s tým daňovým, Martin... Šak ako do tváre sa mi nelúbi, ale tak ešte dva poháre vína a dal by si ju.“

A rakúšania sa hrajú, každý so svojim smartfónom, ešteže nerozumejú.

V mnohých veciach sa za Slovensko hanbím. Mnohé ma však pozitívne prekvapuje. Včera snežilo, kosa preveľká, topánky premoknuté. Típek odhrňujúci sneh s mega cigarou rozvoniavajúcou na kilometer. Malé deti nadšene rozprávajúce, ako v škôlke hrali „zlatú bránu“. To pohostinstvo, ktoré by asi cudzincovi prišlo neznesiteľné (my sme národ vykrmovací, zdá sa mi.)

S tatino bráchovi v aute vysvetľoval, že tie miesta, ktoré dnes voláme „šengenský prechod medzi slovenskom a rakúskom“ a preletíme, boli kedysi obohnané ostnatými drôtmi a strážou s povolením strieľať. Pokrok..

Svet je veľký. A to je super.

Som obyčajná au- pair v zahraničí. Jedna z obrovského množstva. A z toho mála, čo som zakúsila, som viac než nadšená.

Kýchla som si, ujco vedľa čítajúci noviny v nemčine mi niečo milé povedal, domnievam si, že to bolo „nazdravie“. Inštinktívne odpovedám „merci“ a smejem sa na sebe.

Uplynulé dva týždne boli aj o rozhodnutiach razantne ovplyvňujúcich budúcnosť, na ktorú sa v poslednom čase učím nesústrediť sa príliž. Ale bolo treba vyplniť prihlášky na výšku. Na môj odbor berie Univerzita Komenského 5 ľudí. Je to šialené, ale mentalita tunajšieho gymnazistu “a šak sa musím dostať na školu, tak si dám nejaké tie poistky“ ma desí. Uvidíme. Nebránim sa ďalšiemu roku v cudzine, naši ma už posielajú do Brazílie :D :D :D :D

Uvidíme!

jedna z vecí, ktorú v Paríži určite nenájdem

Kálnica, nikdy som ju nepovažovala za "domov", ale vlastne má niečo do seba

3 generations

quelle plaisir de retrouver ces mecs, lá!

A brácho neuveriteľne rastie

slovak reality

le spectacle de la music traditionelle à la gare

Pridať popis

ça a l´air dégoutant, mais "kapustnica", la soupe de Noel est une délice à dégouster

à quelques pas de chez moi

applications for the university

4 days at home ("english" version)

4 days at home. Visiting my whole familly. Inner conflict. I love my familly. It´s completly diffrent from the thing I got used to live in Paris. If there was only one thing to be proud of in Slovakia, it would be surely ma familly. Our values. Our faith, Our mentality. Yesterday night was awesome. All the familly together, singing the „churchy“ christmas songs. Accompaigned by the basic musical Instruments like triangel or litle drums.. Unity.

Smoking. I think I have never smoked more than theese three days. The time I spent with my cusin was extraordinary. Sudenly, we have so many subjects to discuss. We were never as close as this weekend. Smoking slovak cigatets and chating about life..

No arguments with mum. Distance heals. Really. I hope it will last.

In slovak slow train, passing thouht every little village. Feeling not really confortabe. I´m not the part of this universe. No more. But still. This is my homeland and I´ve got so many things to learn. A traveler used to say : the more you travel, the more you appreciate you homeland. Slovakia is far away from beiing the paradise, but I don´t want to escape with an attitude like :“Ou, Slovakia, how degressive they are!“.

Missing my brasilian boyfriend left in Paris five days ago. But it´s ok.

Fascinated by the nativity od Christ. So simple. Breathless. I love church. And life. Generally. Wherever.

Spending 3 days with Stella. Piano. She´s playing plays, I´m just enjoying. Friendship.

nastal čas

Prepáčte nejakým spôsobom moje staré príspevky ostali vo wordovskom dokumente na ploche, tak teda:

Balím sa pozrieť domovinu. Všetko stíchlo,len môj Lenovo hudie po dlhej dobe nejaké pomalé tracky.

Mala by som urobiť niečo ako bilan.

Nedokážem to ale netrápi ma to.

Uvedomujem si, ako málo postujem v poslednej dobe a to mi signalizuje, že mi život tak (príjemne) zobyčajnieva. Že už nepíšem o divných a udivujúcich típkoch v metre, o múzeách a turistoch, o rodine ani Hillsongu. Občas ma to chytí, notujem do čerstvoopraveného andorída to, čo vidím. A fotím. Ale málo. Otváram rolety, bežím do školy, flákam sa pri káve s holkami, nadávam na tunajší birokratizmus, esemeskujem, jem na raňajky grilované tousty s maslom a medom, rozoberám problém feminizmu s chalanmi, spím málo, maľujem sa ešte menej. Objavujem čaro pravých staromódnych talianských reštík, som sklamaná z Irish pubov, kde pinta piva stojí 8,50 a čašník sa asi pohádal so ženou.

A teraz prišiel čas vytiahnuť z pivnice kufor. Všetci sa ma pýtajú či sa teším domov, a potom ma nenechajú ani odpovedať a dodajú „a šak jasné, nie?“

Pam pam pam...

Zajtra ma čaká škola, a potom s tým nákladom 6 poschodí, tri prestupy metra, kým sa dostanem na terminál 3. (Ešteže na to nie som sama :P)

Deti boli v Disneylande, dostala som ružový Minnie termohrček. Popíjam z neho čaj od maminy a končím tento príspevok, je ešte veľa vecí, čo treba spraviť.

Fotky sú chabým zachytením výnimočnosti v obyčajnosti, ktoré asi ako celok zmysel nedávajú, ale z nejakého dôvodu som si nemohla odpustiť zachytiť ich.