mmmm....

Žijem. To asi preto zanedbávam tento blog.  Niežeby  sa to navzájom vylučovalo, ale... Človek zrastá so svojim prostredím.  V tomto meste sú tri kategórie ľudí. Turisti (obzerajúci sa všade naokolo), prisťahovalci(únava a nesmartfón) a rodení (znudený výraz a obrovský šál). Pýtam sa, čo by zostalo z Paríža, keby zostali len domáci. (Faraón v Egypte asi rozmýšľal podobne).

Raňajky s Marokáncom , obed s Brazílčankou a večera so Senegalčankou.  Raz darmo, travelling broadens the mind. Fascinujú ma tie odlišnosti. Chuť nezastaviť sa a zároveň potreba dohnať spánok. A niekedy len tam sedieť  v kine na Champs- Elysées a pozerať Jamesa Bonda v skvelej spoločnosti. A zabudnúť na čas (čož má vážne následky, hlavne keď posledné metro je cez týždeň o 00:30).

Vídam zaujímavých ľudí. Niektorých osobitých častejšie a pravidelnejšie.  Aj keď mi to tu všetci „prorokovali“, nikdy som si nemyslela, že to bude takto :D :D

Myslím na priepastné rozdiely. Ale nie príliž. Nenaháňam sa za každú cenu, aby som toho dnes urobila čo najviac.  Otupujem voči maličkostiam, ktoré mi tak bili do očí prvé dni.  Menej posudzujem.  Učím sa neplánovať. Áno, vrátim sa. Teda chcem sa. Ale čo je zatiaľ, to porúčam do Vyššej moci.

Dýcham. Plnými dúškami. Až z toho chytám kašeľ. Rýchlo sa to lieči, motivácia je veľká.

Ináč, prešla som hranicou 20tky. Už som veľká. Oslávili sme čarovne. Japonská resto s perfektným sushi a jazzovým koncertom. Telefonujem tam, že chcem zarezervovať stôl pre 14 osôb. Zarážam sa, keď si uvedomím to číslo. A to som si volala len „úzky okruh priateľov“. Mám neuveriteľné šťastie.  Neskorý večer patrí  latinskej štvrti.  Čaro. 

Volajú mi naši, dostávam veľa teplých slov a príležitostnú báseň.  V škole Karoline iniciatívne spustí  hepy bŕzdey. Je to milé. 

Piatkové doobedie strávim prípravou a vyzdvihnutím špeciálneho daru. Pod Ajfelovkou sa mám stretnúť so Stehlíkovým ocom, posiela mi po ňom (áno, prišiel si pozrieť Paríž) v orientálnej taške veľký kúsok seba. A to najcharakteristickejšie, čo nás spája a čo máme radi (ručne šúlané a vifonky, mmmmm).

Bek tú Peris

Milujem toto mesto, nachádzam v ňom neskutočne veľa.  Naposledy som sa zmienila o svojej dileme. Myslím, že som našla odpoveď. Vrátim sa. Začnem študovať prekladateľstvo francúzštiny a portugalčiny, angličtinu si doplnkovo spravím na nejakom jazykovom inštitúte. A potom cez Erazmus sa snáď vrátim. Keď to tak bude mať byť. (pri poslednej vete som si uvedomila, aká som hrdá, že hovorím tak dobre slovensky :D)

Totiž. Ja som opitá týmto mestom, týmto novým životom, možnosťami. Ďaleko od tých starých nemeniacich sa problémov.  Mám tu priateľov (cvičím tri jazyky s native speakermi naraz), poistenie, minibývanie (2x3 metre štvorcové s umývadlom a poschodovou posteľou), stravu a zopár eur. Žijem v (takmer) centre mesta snov, beriem kurzy francúzštiny na jednom z najprestížnejších inštitútov. Starám sa o dve vnúčence Markíza a Markízy de V., keď sa ochladilo, dostala som prvý darček na narodeniny- zimnú bundu :D .

A predsa. Viem, že jedného dňa to skončí. Je to istým spôsobom motivujúce. Ženie ma to, aby som nasala čo najviac. Aby som,  keď sa vrátim na to naše drahé malé postkomunistické Slovensko, mala originálnu skúsenosť, ktorá bude užitočná.  Ostať tu by bolo ľahké, ale prečo by som potom prežila svojich prvých  19 rokov na Slovensku?  Sú ľudia, ktorí ma budú preto považovať  za blázna. Myslím že im sčasti rozumiem. Paradoxne sa však v cudzine učím národniarstvu. Aj keď mi je z mnohých vecí „doma“  zle (korupcia, malomeštiactvo, politika, predsudky , nevkus...), máme si navzájom čo ponúknuť, rodná zem a ja.  Chcem sa vrátiť a dať to, čo som tu dostala; či už v profesnej, kultúrnej  alebo duchovnej rovine.  Lebo... Keby som tu ostala,  nasávala by som ďalej, až by som bola homogénna s prostredím.  Ale čo ďalej? (v najlepšom prípade) Skvelá výška a džob, kultúra a vymoženosti veľkomesta. A čo ďalej? A čo ďalej? A čo ďalej?  Možno intuitívne tuším, že by som veľa zmeškala. Vidím to na tých Američankách okolo 26tky, čo tu majú skvelú prácu a veľký byt, ale.... hmmmmm.

A tak nasávam. V každej oblasti. To, čo mám.  Nič netrvá večne (ani na Slovensku).  Spomínam si na ten otrepaný vtip: že keď sa chcete vyhnúť koncu sveta v 2012, príďte na Slovensko, sme 40 rokov pozadu.

Dni sú krátke. O piatej je šero. Je (bola) nedeľa.

Dnes budík zvonil 7:30. Na 8:30 som mala byť u teoreticky v divadle Bobino ( Hillsong to prenajíma na nedeľné „zhromaždenia“) kvôli porade tímu. Samozrejme, polovica meškala (tu majú nejaké iné časové pásmo). Som rada, že som časť Welcome tímu, baví ma nadväzovať kontakty s ľuďmi, čo prichádzajú prvý raz s výrazom  „?“ na tvári. Mám rada naše skupinové obedy. Dnes sme boli v  „Turnesole“, bistro oproti (všetky bistrá, café a palacinkárne na Montparnasse majú také svoje čaro). Ale také ozajstné bistro. Žiadny McDonald. Peňaženka mi našepkáva, že bude rozumnejšie dať si najobyčajnejší senvič. Poslúcham, nie som jediná. Spoznávam Brazílčanku Nataliu, jej entuziazmus; že mi bude dávať seriózne hodiny portugalčiny ma príjemne šokuje. Potrebujem to.  Mám nabudúce doniesť  svoje  materiály.  Býva vo Versailles.  Dolieha na mňa únava.  Stmieva sa a ja vystupujem neplánovane z metra v polovici cesty. Mám reflexívno- turistickú chuť prejsť sa po Champs Elysées. Cítim závan tej predvianočnej nálady, nepáči sa mi to. U Uja Vuittona  výklad ešte nezmenili, Lancel však stavil na megaakožeľadové kocky darčekovo previazané a na nich tie ich kabelky (nerozumiem tomuto štýlu umenia).Hneď čo skončí Hallowen, už sú Vianoce. Nervózne auta s diplomatickou značkou a žobráci bez nôh. Za 15 minút som u seba, v papučiach. Zisťujem, že všetko nafotené proste nemôžem zavesiť, nezbalila som si  USB kábel z tej mojej kompaktnej mašiny. Píšem a plánujem zajtrajšok. Na stole leží práca do školy. Každý pondelok ráno do pol jedenástej je v Sturbuckse  espresso zadarmo. Myslím, že to s Hermine využijeme.  Konečne si vybavujem lietačku na metro. 

Baví ma uťahovať si z ľudí. Keď hádajú môj vek a ja im poviem, že mám dve deti- 6 ročné dievčatko a 4 ročného chlapca, niektorí mi to zožerú aj s navijakom. 

Eleonóra odišla na 5 dní so žiakmi do Osvienčimu. Špeciálnym „ Vlakom Spomienky“, plným parížskych gymnazistov . Nechala mi  tu plnú chladničku a dve deti. Dúfam, že ubudne len z chladničky. 

už to tak býva

Sú chvíle ktoré v živote nazývame všeobecne „idylkami“. Poznáme idylky gýčové, idylky prekvapivé a určite aj množstvo iných.  Sedím zase „ u Boba“, tentoraz niet detí na stráženie(sú zapísané do centra voľného času, haha !) Popíjam si svoj čaj a do očí mi svieti odraz slnka z oceána. Príliv, odvážni surfisti sa hádžu do vĺn, omotávam si šál tesnejšie okolo krku. Počúvam celý album viva la vida. Pôvodný plán prekladať články z portugalčiny sa „zrušil“, sľubovaná free wifi vonku nefunguje.  Myseľ mi okupuje narastajúci otáznik zvaný „budúcnosť“. Viem presne, čo chcem robiť, viem presne, čo chcem študovať takto o rok. Problémom je však geografia... Totiž. Mne sa tu páči. A na Sorbone mám už zopár známych. Bolo by to drahá a náročná a geniálna vstupenka do veľmi sľubnej profesnej budúcnosti.  Mojím plánom bol „obyčajný Komenský“ v BA, čož by mi umožňovalo  návrat do zabehnutého života v mojom drahom Novom Meste, ten však neponúka program, ktorý chcem. A stráviť vysokú analýzou francúzskych komixov  (áno aj taký predmet je vrámci štúdia cudzieho jazyka a jeho kúltury) by bolo možno pohodlné, ale odvykla som si brať najflákacnejšie možnosti.  Alternatívou by bolo Brno, ktoré za niečo aj stojí, avšak simuntánne prekladať do češtiny si veru netrúfam. A konečne, „môj program“ mi ponúkajú v Bystrici, ktorá je síce pekná, ale pekne ďaleko a pekne malá na to, aby som si našla prácu korešpondujúcu so školou. Váham a mám na to právo do 21. Decembra, kedy je pre mňa jediný deň možný na pridanie prihlášky.  Váham.

Zase prší. Schyzofrenické počasie. Vychladnutý čaj. O desať minút budem o5 škúliť, lebo som si nevzala slnečné okuliare.  Mám rada svoj obyčajný život au-pairky v cudzom svete. Vtipné. Eléonorin brat Charles  si zobral Annu, ktorej otec je ešte pôvodom zo starej českej rodiny,počas vojny ich vyhnali, ako väčšinu zámožných šľachtických rodov v tej dobe. ( nasledoval život v Kanade a Francúzsku). No a Charles sa pustil do češtiny cez lekcie z DVDčiek.  Pri stole nás ohuruje základnými frázami (aj prízvuk mu ide celkom dobre, nato, že mnohé naše hlásky sú pre nich nevysloviteľné). Mám zaujímavú pozíciu.  Teší ma, keď ráno počujem „Dobla ráno“.  Pasujem sa s rozdielom vo výslovnosti  medzi „vin“ a „vent“ a stále to nejde.

Ustrice a pino (niečo ako sladký koňak).žiadna škola, len hodiny kopania do lopty Hallo KItty so šesťročným mladým mužom a s stúpajúci oceán.  pohoda.  Aj keď nie dokonalá, „niečo“ tomu chýba, netrápim sa však preto. V piatok znovu nájdem moju malú izbu, USB kábel, aby som mohla fotky aj uploadovať, linku metra č. 2 a sociálny život. Tájming.

Zbieram sa späť do tepla,  nechce sa mi. Surferi sa už zbalili, zostáva nadšený otec  a syn v pršiplášťoch s udicami. Aj Chris Martin sa medzičasom odmlčal.

Neviem, či mám čašníkovi vo VANSoch a šiltovke tikať, či vykať. Keď tu sedávam s rodinou a deckami, tiká mi, je to zvláštne. Platím. Nabudúce snáď aj s tringeltom. A prihlášky si dám. Aj „u mňa“ aj „u nás“.

Objavujem nekonečný príbeh á lá susedia a nemocnica v ružovej záhrade vo fr. verzii. Vysielajú to v ča,kedy by som mala kúpať malých. Eleonora vraví, že ona ich okúpe, nech radšej spravím radosť Starému otcovi a pozerám s ním  spomínané "plus belle la vie". Nie je to moja šálka kávy, sťahujem posledné Woodyho filmy, ale aj tak.