Veľké „prepáčte“ potenciálnym čitateľom týchto končín. Po takmer dvoch mesiacoch takmer non-stop
života stráveného v novej domovine prichádza čas „prázdnin“, teda dva
týždne v St. Palais. Po nekonečných
hodinách v TGV som znovuobjavila sladko zatuchlé prázdninové sídlo mojej
rodiny(áno, dovoľujem si ju tak nazvať). Keď niekde prežijete úplne prvý mesiac
svojho nového života tisíce kilometrov od rodnej hrudy, s veľkým nadšením
a kostrbatou francúzštinou, tak na také miesta sa nezabúda. Prešiel nejaký
ten čas a ja opäť otváram tento blog. Uvedomujem si svoju malosť a zmenu.
Neviem, kde začať. Asi nadviazaním na posledný post.
St. Denis je veru štvrť pozoruhodná. Síce keď som sa tam
istý piatok večer idúc na žúrku k vedúcemu mojej skupinky prakticky
stratila, nebolo mi všetko jedno, ale
hovorím si „len určite nevyťahuj ten turistický plán, tvár sa, že si tunajšia“.
Smejem sa, lebo nie som tunajšia a je tu stále čo objavovať, len akosi
prechádzam do módu „veľkomestského dedinčana“, ktorý sa uspokojí s tým, že
pozná svoje okolie.
Chodím do školy. Trikrát do týždňa na tri hodiny. V spoločnosti
ďalších 7 au-pairiek brúsim svoju gramatiku. Suplujúci profesor Dany je típek,
aký mnohých uchváti a mnohých otrávi. Keď si nevie spomenúť na moje meno,
som “Ninja de Slovaquie“. Okolo mňa sedia tri nemecké „ninje“, dve talianske,
jedna americká a jedna austrálska. Je to fajnová škola, čo vám poviem,
reprezentujem tie naše končiny a chválim tých, čo zabodujú, poznajúc
Bratislavu. Akosi sa tam ale neviem...
Múzeum so spolužiačkami, alebo žúrka s Hillsong
mládežou? Hádajte.
Ozaj, čo sa týka tej kultúry s hlbokým vreckom, je to
geniálne. „Kiosky mladých“ sú v Paríži 4, stačí prísť, vybrať si z ponúkaných
divadiel, one- man shows alebo koncetrov, dva lístky na dve podujatia vo
vrecku, stačí im moje meno. Videla som
SCOOP, komédiu v divadle Tristana Bérnarda a rozhodne je to len
začiatok. Odškrtávam zo zoznamu múzeí: moderné umenie, judaizmus,
impresionizmus... Nemôžem sa však zbaviť pocitu, že nerozumne využívam
čas. Paríž je vyčerpávajúci, jeden
víkend na vidieku ma o tom presvedčil. Výnimočne som bola požiadaná
stráviť s rodinou víkend v Bréchamps, spiacej dedinke hodinu cesty od
Paríža. Viete si predstaviť ten šok, vidieť cestu bez jedného auta, vidieť v noci
hviezdy a na ulici nestretnúť ani živej duše? Nezvyk, ale mimoriadne
osviežujúce, ako Taizé, čož je ale iný odstavec.
Na veľkomesto som si zvykla pomerne rýchlo, milujem tie
možnosti, ktoré ponúka. Metro každé dve minúty, široká škála všetkého, aj čoho
nechceš(mení sa môj pohľad na to množstvo žobrákov, učím sa neignorovať a deliť
sa o olovrant). Opúšťajúc Slovensko som si však hovorila, že keď už tam budem,
rada by som niekedy na konci pobytu rada navštívila Taizé, miesto známe svojim paradoxným
pokojom. Netušila som však, že tam strávim uplynulý víkend a v takejto
partii. Najnovšie som si, prosímpekne, vyskúšala rolu „pedagogického dozoru“(och,
ako strašne to v slovenčine znie).
Partia gymplákov z Lycée Charles Péguy sa tam vracia každoročne a mamine
kamarátky pracujúce na tej škole mi navrhli, či nechcem ísť na víkend s nimi.
Až na to, že v utorok som behala v krátkom tričku a tam bol v sobotu
1 °C to bol skvelý čas, v mnohom poučný.
Narazíš na zaujímavých ľudí aj bláznov, rozšíria sa ti obzory a scvrkne
sa ti žalúdok. S maturantom Saladínom konštatujeme, že je to dobrá
skúsenosť. Na, nech sa páči
http://www.taize.fr/
Ináč si uvedomujem, aké skvelé veci mám v ceste, len
ich nevidím, lebo buď decká hnevajú, alebo dochádzajú lístky na metro, alebo som
hladná a zas si varím ravioli, alebo sa proste práve v tej chvíli cítim
osamelo. Som taká rada, že som tu.
Dnešok bol zaujímavý. Z Gare de Montparnasse nám šiel TGV o tretej
popoludní, ale s dvoma deťmi a troma kuframi jeden nikdy nevie, tak
sme vyrazili z domu tak, že sme nakoniec strávili hodinu v čakárni,
diametrálne odlišnej od tých našich, nehovoriac o veľkosti. Pod logom „štátnych
železníc“ by som čakala hocičo, len nie klavír s nápisom „zahrajte si “. Niektoakosteward
mi ponúka na požičanie dennú tlač. Venujem pozornosť tmavému mládencovi, ktorý
rozozvučal tú zázračnú čiernu skriňu. Drzé holuby hľadajúce miesto na život(na
hodinách, pod strechou, všade je tá ihloidná ochrana proti holubom). Sranda,
spoznávam melódiu
http://www.youtube.com/watch?v=Dyo4tNwNIvQ&feature=related
a zrak mi mimovoľne padá na tie kabínky s nápisom PHOTOMATON
J s Eleonórou sa na
seba pozrieme, myslíme na to isté. Obe unavené, dnešok bol ťažký, ešte nikdy
som ju nevidela tak na decká kričať. Už je dobre, zaspávajú jej v náručí. V hlave sa mi rekapituluje posledný
mesiac. Slováci sa ma pýtajú, akí sú
Francúzi. Francúzi sa ma pýtajú, čo si o nich myslia Slováci. Klišé „šarmantní
ale neverní“ ich vždy pobaví. Neodvážim
sa potvrdiť či vyvrátiť. Záleží. Včera večer napríklad ma jedna vec prekvapila.
Merajúc unavená zvyčajnú cestu z metra domou, prechádzam okolo reštaurácie
s morskými plodmi. „Šéfkuchár “ tam pred očami všetkých hostí a prakticky
aj okoloidúcich pripravuje tie slané potvory. Párkrát ma pozdravil ale ja som sa
vždy ponáhľala. Včera sme mal kopu práce, pozdravili sme sa, prišiel mi podať
ruku a že nabudúce ma pozýva, len teraz má veľa hladošov. Rozmýšľam, či by sa toto stalo na Slovensku,
tie drobnosti, keď sa pýtaš na cestu a domáci ti s úsmevom odpovie a nezabudne
pridať kompliment. Keď v potravinách kladieš veci rovno do tašky namiesto
do košíka, lebo tu všetci vedia, že aj tú poslednú vec potom vyložíš a dáš
nablokovať, a nepokladajú ťa za zlodeja.
Keď si nevieš rady s kufriskom vo vlaku a potetovaný pankáč
štyridsiatnik ti ho s úsmevom vyloží.
A na druhej strane, kvantá žobrákov, o ktorých nikto nezakopne
a štatistiky ukazujúce, že jeden pár z dvoch sa rozvedie. Pýtam sa,
čo by som písala, keby som nebývala a nepracovala v najexkluzívnejšiej štvrti,
nebola beloška, nevedela akotak po francúzsky a nemala žiadne konexie...
