pondelok 21. decembra 2015

España experience

Je 5 ráno a čakám na nočák na Avenide Almirante Reis. Ocitám sa v spoločnosti fakt hlučných etamolových mohykánov v zrelom veku, nie je mi všetko jedno, ale čo už. Myslím, že sú v skutočnosti asi taká hrozba ako "načopôjdemdomov" junáci na Mlynskej.

Letisko v Madride ma víta lingvistickým šťuchnutím : oni tu totiž nemajú nikde "Exit", oni majú proste "Way Out".
Pri vchode do metra sa na mňa usmieva mlaďúch z informačného centra a za každú cenu sa ma snaží presvedčiť, aby som šla ich zmluvným autobusom, 30 krát poviem, že nie, diki, ale aspoň odchádzam s mapkou a pár tipmi na sightseeing.

Vraj prvá zastávka je v Café San Guines, legendárnom mieste, kde chodili všetci dôležití básnici. Čakám tu na miestnu vychytávku, churros s horúcou čokoládou a počúvam lokálne señority 50+, ako pretriasajú, kto koho podviedol. Až tu mi fakt dochádza, ako brutálne sú španielčina a portugalčina podobné.


Pozerám do mapy a jedinou referenciou mi sú krúžky, čo mi tam naznačili na infopointe. Rozhodla som sa vyhnúť tripadvisoru, nebránim sa myšlienke stratiť sa. 





Na Madride ako meste som si všimla pár vecí:
Mesto pekné, budovy zachovalejšie, než Lisabon, ale nemá to to isté čaro. Chýbajú kachličky. 
Na mnohých uliciach vykonávajú podnikateľskú činnosť cigánske veštice (certifikované rozmarínovými vetvičkami).
Vizuálny smog je v porovnaní s Bratislavou minimálny, ale napríklad najdôležtejší meeting point si kúpil mobilný operátor, metro zastávka (a celá linka) sa volá "vodafone Sol", čo je ako keby sme v Bratislave v autobusoch počúvali : "Nasledujúca zastávka: T- Mobile Zochova. 
Ľudia zo strednej generácie sú veľmi štýloví, v meste je veľa longbordistov, palec hore, ale keď vidím tie kvantá dievčeniec s nevkusným krúžkom v nose, neviem....
Mega úspech tu má lotéria nazvaná podľa nejakej svätice. Profík (na tom námestí už predáva asi polstroročie) na mňa kričí: " Poďte si po svoje šťastie". 




Oplatí sa vidieť:

Plaza Mayor


Palácio de cristal v parco de retiro



Múzeum Reina Sofia je v čase od 6 do 9 zadara. Každý tam síce chodí kvôli Picassovej Guernike, ale mňa najviac zaujalo rané obdobie Dalího, ešte pred surrealizmom. 
Je krásne vidieť, ako táto expozícia spája dredáčov aj paničky v slušných šatách. 



Potom sa stratím, aby som našla indický take away a krásnu knižnicu, ktorej meno si už nepamätám, ale je to zrekonštruovaná ruina kostola
(Niekde pri metre Latin)

Za zmienku stojí aj obchod medzi preplnenou Gran Vía a Sol, kde partia kamarátov- grafikov predáva tričká so svojimi potlačami. 
(Fotka nekvalitná, ale dajú sa vygoogliť aj lajknúť na KniheTváre) - Typographia

Na noc ma prichýlili bráchovi priatelia - slovensko- španielsky pár s nádhernými bilingválnymi deťmi. 
"És toto?""Voy a spinkať!" Počúvam a proste sa teším. 

Pokračujem rýchlovlakom (100 km za 10 min) do Córdoby a tu už nefotím. Toto mesto proste treba pozrieť naživo. 
Mešita/katedrála je asi najkrajšia budova, do ktorej som kedy vstúpila.

Andalúzia je všeobecne známa ako tá časť Španielska, kde nie sú schopní vysloviť 2 spoluhlásky po sebe (plus sa vynechávajú S, čiže som "de Elovakia") ani zarábať toľko, čo Katalánsko.
Na vidieku žijú z chovu špeciálnych divých prasiat (z ktorých stehien je typická šunka- jamón ibérico de pata negra- a stoja tak 200€ kus) a olív. Jeme tu ako králi. 
Všetky domy sú biele a navštevujem dedinky, oproti ktorým je Kálnica New York. Ľudia sú veľmi milí a pohostinní, väčšinou po sedemdesiatke a máloktorí kedy cestovali ďalej, než do susednej dediny.


(Olivové háje sa tiahnu celé kilometre)






Keď sa na to spätne pozriem...

Opäť som prestala písať (aj tento príspevok uploadujem s odstupom).
Sú chvíle, kedy nič nevládzem, ale aj také, keď srším energiou. 
Som naozaj šťastná. Aj z toho, že sa po tom všetkom peknom vrátim na Slovensko.
Udialo sa veľa vecí a všetko sa to zlieva do jednej masy zvanej každodenný život.
Pomedzi skúšky sa z neho relatívne zvládam tešiť.
Btw, hodnotiaci systém je tu fakt iný. Na skúšku z literatúry máme napísať esej o preštudovanom diele, zasadiť ho do kontextu a objasniť dôvod jeho významnosti. Nabifliť sa mená autorov a obsahy, na to môžeš zabudnúť. Tu chcú elaborovaný text ma akademickej úrovni. To znamená, že sa ukáže, či naozaj vieš rozmýšľať a vyprodukovať rozumný argument, za ktorý sa nebudeš pred profíkom hanbiť, alebo si len systémový papagáj. To je niekedy challenge - až cítiť, ako mozog spaľuje kalórie. 

Iný spôsob, ako vypotiť všetky tie dobroty je urban turistika. V Sintre som už asi piaty krát, fascinuje ma. 


Coimbra, jedna z prvých univerzít na svete (1499) má nádhernú knižnicu(nesmie sa fotiť), ktorej spodok používali ako väznicu pre nedisciplínovamých študentov.
Dnes je realita trochu iná, filozofická fakulta (faculdade de letras) má celkom inovatívných žiakov, viď ruku sochy. 



Koniec semestra sa blíži a s ním aj diametrálne odlišná realita. Erasmus life in Lisboa vymením za Vianoce na vidieku u brata v Španielsku. Uvidíme, čo to bude.