Letisko v Madride ma víta lingvistickým šťuchnutím : oni tu totiž nemajú nikde "Exit", oni majú proste "Way Out".
Pri vchode do metra sa na mňa usmieva mlaďúch z informačného centra a za každú cenu sa ma snaží presvedčiť, aby som šla ich zmluvným autobusom, 30 krát poviem, že nie, diki, ale aspoň odchádzam s mapkou a pár tipmi na sightseeing.
Vraj prvá zastávka je v Café San Guines, legendárnom mieste, kde chodili všetci dôležití básnici. Čakám tu na miestnu vychytávku, churros s horúcou čokoládou a počúvam lokálne señority 50+, ako pretriasajú, kto koho podviedol. Až tu mi fakt dochádza, ako brutálne sú španielčina a portugalčina podobné.
Pozerám do mapy a jedinou referenciou mi sú krúžky, čo mi tam naznačili na infopointe. Rozhodla som sa vyhnúť tripadvisoru, nebránim sa myšlienke stratiť sa.
Na Madride ako meste som si všimla pár vecí:
Mesto pekné, budovy zachovalejšie, než Lisabon, ale nemá to to isté čaro. Chýbajú kachličky.
Na mnohých uliciach vykonávajú podnikateľskú činnosť cigánske veštice (certifikované rozmarínovými vetvičkami).
Vizuálny smog je v porovnaní s Bratislavou minimálny, ale napríklad najdôležtejší meeting point si kúpil mobilný operátor, metro zastávka (a celá linka) sa volá "vodafone Sol", čo je ako keby sme v Bratislave v autobusoch počúvali : "Nasledujúca zastávka: T- Mobile Zochova.
Ľudia zo strednej generácie sú veľmi štýloví, v meste je veľa longbordistov, palec hore, ale keď vidím tie kvantá dievčeniec s nevkusným krúžkom v nose, neviem....
Mega úspech tu má lotéria nazvaná podľa nejakej svätice. Profík (na tom námestí už predáva asi polstroročie) na mňa kričí: " Poďte si po svoje šťastie".
Oplatí sa vidieť:
Plaza Mayor
Palácio de cristal v parco de retiro
Múzeum Reina Sofia je v čase od 6 do 9 zadara. Každý tam síce chodí kvôli Picassovej Guernike, ale mňa najviac zaujalo rané obdobie Dalího, ešte pred surrealizmom.
Je krásne vidieť, ako táto expozícia spája dredáčov aj paničky v slušných šatách.
Potom sa stratím, aby som našla indický take away a krásnu knižnicu, ktorej meno si už nepamätám, ale je to zrekonštruovaná ruina kostola
(Niekde pri metre Latin)
Za zmienku stojí aj obchod medzi preplnenou Gran Vía a Sol, kde partia kamarátov- grafikov predáva tričká so svojimi potlačami.
(Fotka nekvalitná, ale dajú sa vygoogliť aj lajknúť na KniheTváre) - Typographia
Na noc ma prichýlili bráchovi priatelia - slovensko- španielsky pár s nádhernými bilingválnymi deťmi.
"És toto?""Voy a spinkať!" Počúvam a proste sa teším.
Pokračujem rýchlovlakom (100 km za 10 min) do Córdoby a tu už nefotím. Toto mesto proste treba pozrieť naživo.
Mešita/katedrála je asi najkrajšia budova, do ktorej som kedy vstúpila.
Andalúzia je všeobecne známa ako tá časť Španielska, kde nie sú schopní vysloviť 2 spoluhlásky po sebe (plus sa vynechávajú S, čiže som "de Elovakia") ani zarábať toľko, čo Katalánsko.
Na vidieku žijú z chovu špeciálnych divých prasiat (z ktorých stehien je typická šunka- jamón ibérico de pata negra- a stoja tak 200€ kus) a olív. Jeme tu ako králi.
Všetky domy sú biele a navštevujem dedinky, oproti ktorým je Kálnica New York. Ľudia sú veľmi milí a pohostinní, väčšinou po sedemdesiatke a máloktorí kedy cestovali ďalej, než do susednej dediny.